Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 25. apríl 2024Meniny má Marek
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR: Pred 30 rokmi sa diali nevídané zmeny. Čo nám chýba dnes?

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay porovnáva s dneškom dni, keď v krátkom čase padol Miloš Jakeš a ľudia vyšli do ulíc.

Aj keď oslavy i spomienkové podujatia venované Novembru ´89 už viac-menej vyvrcholili, výročia historických dátumov prichádzajú práve v týchto dňoch. A s nečakanou naliehavosťou majú čo povedať i k našej súčasnej realite.

Najskôr si pripomeňme – 24. novembra odstúpil komunistický líder Miloš Jakeš. V ten istý deň televízia odvysielala Štúdio dialóg, kde vystúpili prvý raz zástupcovia študentov a Verejnosti proti násiliu. Cez víkend 25. a 26. novembra sa konali obrovské mítingy v Prahe i Bratislave.

No a potom to šlo rýchlo: 27. novembra bol generálny štrajk a 29. novembra sa komunisti vzdali svojej vedúcej úlohy v spoločnosti, ktorú im dovtedy zaručovala ústava. Teda počas dvanástich dní od 17. novembra sa stalo viac, než pôvodne ktokoľvek čakal.

Odchod Jakeša a „tvrdého jadra“ súdruhov bol sám o sebe len kozmetickou zmenou, tým skôr, že na Jakešovo miesto nastúpil dovtedy neznámy železničiar Karel Urbánek. Že nespasí ani chradnúcich komunistov, ani krajinu, bolo zrejmé z jeho prvého televízneho vystúpenia 25. novembra večer. Jeho hlavným posolstvom bolo odhovoriť národ od generálneho štrajku. Nepodarilo sa.

S odstupom času sa natíska otázka, či nebol Urbánek amatérsky herec, lebo počas prejavu robil dramatické pauzy vyplnené patetickými vzdychmi. Týmto spôsobom precítene divákom povedal niečo v duchu: „Naše... hmmm... země... chmmm... Se nazývá srdcem Evropy. Nedopusťme... uffff... aby toto srdce Evropy těžce... chmmm... těžce onemocnělo.“ Už o štyri dni neskôr, keď komunisti stratili mocenský monopol, prestalo byť až také dôležité, kto stojí na ich čele.


Ako vzniklo vedomie silného „MY“


Ako v rozhovore pre TASR povedal historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa: „...komunistickí funkcionári v Bratislave i v Prahe sa veľmi zľakli generálneho štrajku. Ak dovtedy dúfali v nejaký zmiešaný model reforiem, odrazu videli, že to už nie je možné. Na štrajku sa zúčastnilo viac než 70 percent ľudí, čo už bol veľmi silný signál.“

Pripomeňme si, že tento dejinný okamih – dalo by sa povedať najkoordinovanejšie a najorganizovanejšie vystúpenie verejnosti proti komunistickej moci – uspel napriek absolútnej nepriazni situácie a veľmi silných limitov v šírení akýchkoľvek výziev a informácií. Historik Peter Jašek v štúdii Pád komunistického režimu na Slovensku (1989 - 1990) pripomína, že k úspešnej organizácii generálneho štrajku prispeli najmä mítingy v Bratislave a iných mestách: „Moderátori vždy spomínali aj ľudí, podniky a organizácie, ktoré sa k VPN pridávali, čím pomáhali v prvých dňoch zbavovať účastníkov demonštrácií strachu.“

Pamätníci si spomenú aj na to, ako účastníci demonštrácií držali nad hlavami transparenty s názvami svojich podnikov či inštitúcií. Dnes by to bol tzv. product placement (reklama), ale v tom čase išlo o dôležitý symbol: Aha, aj títo sa už pridali k NÁM! A to „MY“ bolo veľmi veľké, ibaže potrebovalo o tejto veľkosti dať vedieť aj ostatným a tým svoju veľkosť zviditeľniť a znásobiť.


V televízii mali študenti a VPN prevahu


Presne tento účinok mal prvý televízny dialóg, v ktorom bola takisto zrejmá deliaca línia: Kto je ZA generálny štrajk a kto je PROTI.

"Predstavitelia VPN dosiahli v diskusii presvedčivé argumentačné víťazstvo, kým zástupcovia komunistov utrpeli porážku, ktorá poznačila ich ďalšie mediálne výstupy. Dokladom toho bolo aj vystúpenie riaditeľa televízie Jaroslava Hlinického na pléne ÚV KSS niekoľko dní po relácii, ktorý konštatoval: 'Potrebujeme diskutérov do televízie, ale nie je možné zohnať nikoho do tejto televízie, aby sa postavil pred tú kameru'," uvádza Peter Jašek.

Historik ďalej dodáva: "Predstavitelia oboch strán boli v ostrom kontraste nielen svojím slovníkom, ale aj oblečením – vo svetroch a džínsoch boli lídri VPN aj symbolicky reprezentantmi väčšiny občanov oproti ich škrobeným oponentom v nemoderných oblekoch. Počas diskusie vyslovili lídri VPN pred všetkými televíznymi divákmi také slová, nad ktorými sa len pred pár dňami obyvatelia báli čo i len uvažovať. Milan Kňažko hovoril o potrebe zrušiť vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti a Ján Budaj na otázku, aký druh demokracie si členovia VPN predstavujú, odpovedal, že táto žiada demokraciu bez prívlastkov. Zároveň počas diskusie vyzvali ľudí zúčastniť sa na generálnom štrajku."

Ak si skúsime predstaviť, že v tom čase neboli internet ani sociálne siete, potom mobilizácia verejnej mienky v čase medzi 17. (alebo už 16.) a 27. novembrom bola naozaj neopakovateľným fenoménom. Pomáhalo ústne podanie, videokazety so zásahom polície v Prahe, letáky, čokoľvek...


Rukopis ŠtB sa vracia?


Dnes pôsobí už trochu úsmevne, že sa o svoje verzie letákov a celkovo propagandy snažila aj Štátna bezpečnosť. Samozrejme, štýlom sebe vlastným. Napríklad zvolaniami: "Valutoví milionári – spojte sa proti robotníkom! Národní umelci – vráťte národu honoráre! Kňažko priznaj sa – koľko ti sľúbili? Budaj, kto si – kurič alebo podkurovač? Študenti – už to nie je ani o vás, ani pre vás. Tisíc tvárí pre Labudu. Robotníci – je to ono? Vráťte Havlovi Lucerna bar. Chudík zalez – kapitán Dabač sa vracia. Žime ako Krónerová – zo vzduchu!"

Na inom letáku ŠtB boli rovno zverejnené sumy honorárov vyplatených spevákom, skladateľom a hercom za rok 1988 - samozrejme tým, ktorí sa pripojili k novembrovým protestom. Názov znel: "Trpíme v nedemokratickej a totalitnej spoločnosti, ktorá nám v roku 1988 dala tieto honoráre a zárobky."

Mimochodom rukopis tejto propagandy nápadne pripomína rôzne perly ducha, ktoré kolujú po „internetoch“ dnes. A možno to ani nie je až taká náhoda.

Človek si povie, že dnes by možno hoaxom z dielne ŠtB uverila nemalá časť populácie, revolucionári a ich stúpenci by vo svojich facebookových bublinách na seba púšťali žlč, síru alebo aj horšie materiály – a možno by sa nijaká revolúcia nekonala a Jakeš s Urbánkom by vládli dodnes. (A podaktorí by tomu aj tlieskali, ale nemenujme ich).


Nie revolúcia, ale evolúcia


Lenže našťastie v roku 1989 neboli sociálne siete a vedomie i nevedomie spoločnosti bolo naladené na blížiacu sa vlnu zmeny. Protagonisti revolúcie – odhliadnuc od ich názorov, pôvodu, komunistickej či disidentskej minulosti, od ich slabostí i predností – mali schopnosť s týmto potenciálom pracovať a pretaviť ho do úspešnej zmeny. Oslovili a zomkli spomínané „MY“.

A toto je prvok, ktorý je kľúčový aj dnes a ktorý chýba – a je pritom dôležitejší, než otázka, kto s kým v akom bloku bude kandidovať. A zdá sa, že je aj slabým miestom pred februárom 2020. Pritom žiadna revolúcia neklope na dvere. Veľkej časti spoločnosti stačí celkom obyčajná evolúcia v podobe volieb, ktoré prinesú pozitívnu zmenu.

Prinesú obyčajnú a v demokracii takmer banálnu výmenu vlády opotrebovanej dvanástimi rokmi vládnutia, kauzami a podozreniami, ktorých závažnosť už presiahli mieru únosnosti. Dopyt po tejto zmene je silný, ale predsa je niekde chyba. Predsa čosi chýba. Alebo ktosi, kto by to „MY“ stmelili, zmobilizoval, naplnil pozitívnou emóciou.

Ale ešte stále je čas, veď zásadné veci sa niekedy udejú aj počas desiatich dní.