< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Pán poslanec, čo máte pod sukňou?

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay komentuje FB status Milana Uhríka z ĽS NS.

Kotlebovci sa štítia Európskej únie ako čert kríža, ale keď už nebola iná možnosť, vyslali priamo do hniezda diablovho svojich dvoch zástupcov. Asi aby bruselsko-štrasburského diabla pozorovali celkom zblízka, pravdaže za jeho peniaze.

Že si europoslanec Uhrík z ĽSNS svoj štedrý plat zaslúži, presvedčil slovenskú verejnosť svojim investigatívnym zistením, že belgická poslankyňa Petra de Sutter je „chlap, transvestita“. „A teraz si predstavte, že toto čudo rozhoduje aj o budúcnosti Slovenska, európskych rodín, európskej civilizácie a kultúry,“ burcoval svedomia národa Uhrík.

Nechajme bokom, že zmienená poslankyňa, ktorá podstúpila zmenu pohlavia, je legitímne zvolená belgickými voličmi – a aj oni by sa mohli pýtať, prečo o nich a o ich rodinách rozhoduje také „čudo“ ako nejaký Uhrík zo Slovenska. V tom už je čaro demokracie, ktorú predstavitelia ĽSNS samozrejme nemôžu chápať, keďže v srdci pod zelenými tričkami a vo vyholených hlavách nosia to jediné správne krédo: „Všetci musia byť, ako ja.“
Navyše je transsexualita regulárna diagnóza. Potom by jedného dňa mohol ktokoľvek s Uhríkovou mentálnou výbavou označiť za čudo astmatikov alebo paraplegikov.

„Úspech“, aký zaznamenal Uhrík so svojim zistením u svojich priaznivcov , však odráža všeobecný trend, keď sa do centra politickej diskusie dostávajú otázky osobnej ľudskej intimity a sexuality. Napríklad v Poľsku chce super-konzervatívna a víťazstvom vo voľbách posilnená PiS zakázať sexuálnu výchovu, pretože podporuje „homosexualitu a masturbáciu“. Človeku sa až chce zvolať, či majú „všetko v poriadku“ so svojou sexualitou autori takýchto návrhov.

Čerstvý je incident, keď sa na začiatok divadelného predstavenia v Gdańsku dostavila polícia a na základe udania skúmala, koľko bude obsahovať nahoty. Keď usúdila, že málo, tak sa predstavenie mohlo konať.
Politici, ktorí sa uchýlia – a to doslova – k takejto agende pripomínajú malé deti, ktoré ešte nedosiahli psychickú či sexuálnu zrelosť a posmievajú sa, či híkajú, keď vidia obnažené prsia alebo bozkávajúcu sa dvojicu. (Teda, tak to bývalo kedysi, možno dnešné deti zocelené internetom už nič nerozhádže.)

Takéto udalosti však v skutočnosti odhaľujú oveľa hlbší problém, a tým je aktuálny a vyostrujúci sa civilizačný spor medzi liberálnejšou a konzervatívnejšou časťou spoločnosti. Tento spor môže mať aj menej pikantnú a vážnejšiu podobu. Príkladom je učebnica náboženskej výchovy, ktorá deti učí, že popri vyznávačoch kultúry života sú aj stúpenci „kultúry smrti“ a tí majú záľubu v potratoch a eutanázii. A medzi ich ťažké hriechy sa zaraďuje, pozor, aj rodová rovnosť. Nuž, celkom podobné, ako keď sa za komunizmu učilo, že náboženstvo je ópium ľudstva.

Je pochopiteľné, že kresťania odmietajú potraty a ochrana života patrí k ich základným hodnotám. Nikto im to neberie. Problém nastáva vo chvíli, keď démonizujú druhú stranu a svoj hodnotový systém nanucujú celej spoločnosti. Podobne ako nie je správne, ak sa ateisti posmievajú veriacim, alebo čakajú, že jedného dňa všetci prestanú veriť „bludom“ a nechajú sa osvietiť rozumom.

V spoločnosti vždy budú veriaci aj neveriaci. A vždy budú spolu žiť. Ak aj na západe existujú prípady rovnováhy vychýlenej až príliš smerom k liberalizmu a prehnanej korektnosti, na našom „katolíckom Slovensku“ nič podobné nehrozí a veriacim na ich práva ani na ich hodnoty nik nesiaha... (A ako je známe, počet interrupcií klesá.)

To len politici typu Kotleba, Harabin, Kollár, kuffovci a pod. sa zmocňujú tejto agendy opäť len v duchu spomenutého hesla: „Všetci musia byť takí, ako som ja!“

Nie je známe, že by belgická europoslankyňa chcela všetkým ľuďom meniť pohlavie, aby boli ako ona. Ani pohlavie europoslancov vrátane toho Uhríkovho nie je ohrozené.

Ak sa na Slovensku tridsať rokov po Novembri 89 zamýšľame nie nad slobodou, nad tým, prečo vzdelanie, zdravotníctvo či životná úroveň sú kdesi celkom inde, než sme čakali – a keď sa miesto toho dívame iným ľuďom do nohavíc či pod sukne, je to príznak nie bruselského ale nášho slovenského úpadku.