Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 29. apríl 2024Meniny má Lea
< sekcia Prešovský kraj

UZOVSKÝ ŠALGOV: Klenby kaštieľa vraj ukrývajú kvetinové nástenné maľby

Neskoroklasicistický kaštieľ v strede obce Uzovský Šalgov, bol sídlom tamojšieho šľachtického rodu Péchyovcov. Obec plánuje jeho opravu, potrebuje však na ňu nemalé zdroje. Foto: TASR/Ján Laššák

Po 2. svetovej vojne boli v kaštieli v obci ubytované deti, ktoré stratili vo vojne rodičov, následne tam sídlil aj národný výbor, boli tam i sklady.

Uzovský Šalgov 27. júna (TASR) – Napriek tomu, že história šarišskej obce Uzovský Šalgov (okres Sabinov) siaha do začiatku 14. storočia, najzachovalejšou pamiatkou, ktorá ju dnes pripomína, je neskoroklasicistický kaštieľ.

Podľa historikov však bolo toto územie osídlené už storočia predtým, čo potvrdzujú aj archeologické nálezy na mieste zvanom Vahreď, kde sa vraj kedysi nachádzalo i staré drevené hradisko.

Podľa historických záznamov sa v 19. storočí vlastníkmi obce stali najprv Semseyovci, a potom Péchyovci, ktorí boli v obci vlastníkmi veľkej časti polí a lesov, a to až do roku 1945. Práve v 19. storočí na základoch starého panského sídla postavili na vyvýšenine pri kostole kaštieľ. Pri ňom vyrástli park a panská záhrada. Tamojší vlastník pozemkov bol známy aj tým, že pestoval ovocné stromy a založil sad.

Po 2. svetovej vojne boli v kaštieli ubytované deti, ktoré stratili vo vojne rodičov, následne tam sídlil aj národný výbor, boli tam i sklady. Teraz je v časti objektu umiestnená materská škola. Obec však chce postupne túto kultúrnu pamiatku opraviť, na to však bude musieť zohnať pomerne veľa peňazí. Následne by sa rozhodlo o jej ďalšom efektívnom využití.

Na to, ako sa žilo v kaštieli, si zo svojich detských čias spomína aj jeden z terajších obyvateľov Uzovského Šalgova Róbert Fekete. Dnes už 83-ročný dôchodca nie je síce potomkom šľachtického rodu, ale napriek tomu v kaštieli niekoľko rokov po vojne býval.

"Môj otec robil na fare vo Svini šoféra a ten pán Péchy sa dopočul, že otec chcel odtiaľ odísť. Pán si kúpil malé osobné auto tatrovku, vtedy sa to volalo Hadimrška, a môj otec sem prišiel za šoféra a my sme sa dostali bývať do kaštieľa," povedal Fekete.



Spomína si, ako mu otec vždy rozprával, že počas prechodu frontu majiteľ Péchy naložil časť majetku na vozy a odviezol ho do Liptovského Mikuláša. Vybavenie domu však strážil otec pána Feketeho a možno len jemu mohol majiteľ ďakovať, že po vojne nedošlo k rabovaniu.

Zvykne hovoriť aj o tom, ako sa majitelia po vojne zamestnali vo fabrikách, keď im majetky rozparcelovali. Následne sa vraj odsťahovali do Bystrého.

S nevôľou spomína dôchodca aj na to, ako sa kaštieľ po vojne začal ničiť, najmä jeho staré vybavenie a maľby.

"V klenbe boli staré maľby, v každom rohu bol vymaľovaný, krásny veľký a v ňom kvety. To bolo niečo parádne. Prišli maliari a všetko to zatreli, ale tá pôvodná maľba by tam mala existovať, keby to dali dolu," hovorí pán Róbert.

Dnes sa dôchodca často prechádza okolo kaštieľa a rozmýšľa, aké by to bolo pekné, ak by sa obci, ktorej kaštieľ patrí, podarilo zrekonštruovať ho. Úplne ideálne by vraj bolo, ak by opäť ožila aj takzvaná "panská záhrada". I keď vzácne kry, ktoré tu kedysi boli, sa asi vypestovať nepodarí.

Obyvateľov tejto šarišskej obce zvyknú prezývať Žabiari

Kvákanie žiab a nezabudnuteľné nočné koncerty obojživelníkov v obci Uzovský Šalgov v Sabinovskom okrese dali priliehavú prezývku obyvateľom tejto šarišskej dediny. Ich susedia v okolitých dedinách ich nenazvú inak ako Žabiari.

Nuž o domácich sa teda vôbec nedá povedať, že by sa báli žiab. Tie sa zdržujú pri rybníkoch a mnohým ľuďom z dediny ich večerné kvákanie pripadá ako nádherná hudba.

Správca rybníkov Anton Smoroň pri informačnej tabuli náučného chodníka, ktorý informuje o vzácnych obojživelníkoch, ktoré žijú na tomto území.
Foto: TASR/Ján Laššák

Obecný zamestnanec Anton Smoroň povedal, že žaby tu migrovali odjakživa. Rozmnožovali sa v mokrinách v koridore tamojšieho potoka. Neskôr, keď sa v 30. rokoch minulého storočia vybudovali rybníky, ich cesta končila pri nich.

"Ony to majú dané v génoch, a preto putujú stále sem a my sme im postavili domy do cesty a ploty. Keď sem v čase migrácie žiab prídu cudzí ľudia a nepoznajú to, tak sa aj mnohí boja. Na ceste, kde len dovidíte, je samá žaba. A oni sa boja vystúpiť aj z autobusu či auta," uviedol Smoroň.

S úsmevom spomína, ako prišla do dediny prvýkrát jeho manželka, ale postupne si na žaby zvykla aj na hluk, ktorý sa tu na jar každú noc ozýva.

"V apríli je to krásny zvuk z rybníka, to počuť na celú dedinu. Večer od desiatej do polnoci je to krásny koncert. Zvuk je taký silný, že keď sa postavíme k rybníku, tak sa navzájom nepočujeme, tak hlasno škŕkajú žaby," dodal Smoroň.

Vždy na jar, keď sa oteplí približne na 12 až 13 stupňov Celzia, dajú sa žaby na svoj každoročný pochod z lesa do rybníkov a mokrín, kde sa rodí nová generácia. Návštevníci tam môžu vidieť predovšetkým ropuchu, ale aj skokana hnedého či zeleného. Nie je zvláštnosťou, ak tam stretnú rosničku, tá sa zdržuje aj na záhradách.

"Všetky malé mláčky okolo rybníkov vždy obsadia kunky. To sú žabky, ktoré vyženú všetko okolo seba, lebo majú nejaké jedovaté žľazy. Poznať ich podľa špecifického zvuku, ktorý vydávajú," vysvetlil Smoroň.

Na jar pri migrácii žiab sa teda aj dedinčania zapájajú do ochranárskych aktivít. Ochranári tam stavajú zábrany a žaby pri ceste padajú do pripravených vedier. Potom ich miestni prenášajú cez cestu a ony ďalej pokračujú do rybníkov.

"V tejto šachorine žije obrovské množstvo škorcov, prilietajú sem divé kačky a nájdu sa tu aj sluky. Z dravcov tu máme kaňu, jastraba a objaví sa i sokol. Na jar sa tu zastavujú bociany, ale v našej dedine nehniezdia," povedal Smoroň.

Pripomenul, že často tam v rybníkoch vidieť plávať užovku a vraj ich tam môžu žiť stovky. Okrem toho sa tam udomácnili napríklad jašterica živorodá či krátkohlavá.

Škôlkari sa najradšej hrajú pod vzácnym sekvojovcom mamutím

Materská škola (MŠ) v Uzovskom Šalgove (okres Sabinov), ktorá sídli v priestoroch starého kaštieľa, má vo svojom areáli unikátny strom. Je pravdepodobne jedinou škôlkou na Slovensku, ktorej deti od malička vedia, čo je to sekvojovec mamutí.

Učiteľka materskej školy Lucia Poráčová uviedla, že environmentálne vzdelávanie detí sa začína práve pri tomto vzácnom ihličnane, ktorý je pre svoj ojedinelý výskyt od roku 1989 vyhlásený za chránený strom.

Mohutný strom rastie v strede školskej záhrady a jeho vek sa odhaduje približne na 130 rokov. Do blízkosti kaštieľa, ktorý v minulosti dali postaviť tamojší šľachtici, sa dostal pri výsadbe parku.

"O histórii tohto stromu nevieme veľa, ale to pre deti zatiaľ nemá až taký veľký význam. Ony sa predovšetkým musia naučiť, že prírodu treba chrániť a každý živý organizmus je dôležitý. Preto sa často objavuje aj v kresbách našich škôlkarov," vysvetlila učiteľka.

Ihličnan vyrástol do výšky viac ako 20 metrov a asi pol metra nad zemou má obvod kmeňa takmer 450 centimetrov. Jeho kmeň je mohutný a priamy, vzrast považujú za veľmi súmerný, pričom priemer koruny dosahuje asi 14 metrov. Toto všetko sa dokážu deti postupne o strome v ich škôlke naučiť.

V areáli kaštieľa v Uzovskom Šalgove je aj ihrisko tamojšej materskej školy. Rastie tu vzácny a chránený strom sekvojovec mamutí, ktorý meria asi 20 metrov. Pod ním sa hrávajú aj škôlkari.
Foto: TASR/Ján Laššák

"Vedia, že je to starý strom, a vedia, že takýto strom nevyrastie za týždeň. Na základe toho sme sadili strom zo semienka a porovnávali čas, za ako dlho vyrastie. Snažíme sa skôr o to, aby poznali plody a čím sa líši od iných stromov," vysvetlila Poráčová.

S úsmevom dodala, že chlapci majú najradšej čas, keď zo stromu padajú šišky. Vtedy ich rozvážajú po celej záhrade na hračkárskych autách.

Podľa odbornej literatúry tento druh stromu pôvodne pochádza z Kalifornie a do Európy sa dostal ako okrasná parková drevina. Údajne môžu niektoré jedince v krajine svojho pôvodu vyrásť až do výšky 80 metrov a obvod kmeňa majú viac ako 30 metrov. Odborníci odhadujú, že maximálny vek sekvojovca mamutieho môže dosiahnuť až 4000 rokov, čo je priam neuveriteľné. Dobrým príkladom vraj je sekvojovec v Kalifornii, ktorý dostal meno Generál Sherman, je držiteľom titulu „Najmohutnejší strom“. Jeho vek odhadujú odborníci na 2500 rokov.

Obec chce obnoviť zašlú slávu tamojších rybníkov

Panské rybníky, ktoré dal postaviť v 30. rokoch minulého storočia šľachtický rod Péchyovcov v Uzovskom Šalgove (okres Sabinov), boli známe po celom okolí. Terajšie vedenie obce chce ich zašlú slávu obnoviť, aj keď už nemajú slúžiť len na chov kaprov, na čo boli pôvodne vybudované.

"Starí ľudia rozprávali, že keď dakedy pracovali na poli, vídali pánov, ako sa na člnkoch prevážali po rybníkoch a užívali si leto. My dnes chceme, aby ľudia, ktorí budú cez deň pracovať, mohli večer i cez víkendy na rybníkoch oddychovať," vysvetlil základnú filozofiu obnovy rybníkov starosta obce Jozef Merva.

Jeden z najmladších starostov na Slovensku, absolvent lesníckej fakulty, si uvedomuje, že staré vodné dielo môže dedine priniesť nielen skrášlenie životného prostredia, miesto na relax, ale aj prilákať turistov. Vedenie obce teda plánuje venovať tomuto areálu patričnú pozornosť.

"Celý areál rybníkov je vo vlastníctve obce, čo je veľká výhoda. Nechceme robiť nič na silu a rýchlo. Vieme, že to bude nejaký čas trvať a chceme to urobiť poriadne. Som rád, že ľudia si postupne uvedomujú, čo máme," povedal starosta.

Mladí aktivisti tam napríklad postavili náučný chodník, aby ľudia z dediny vedeli o rybníkoch čo najviac. Nájdu tam informácie o histórii rybníkov a o technickej vybavenosti. Dočítajú sa o živočíchoch a rastlinách, ktoré sa tam udomácnili. Na jednej tabuli sú napríklad detské kresby, ako tento priestor vnímajú školáci i škôlkari. Ľudia tam vybudovali aj altánok, ktorý sa teší veľkej obľube.

Dnes na rybníkoch pracuje skupina ľudí, ktorých zamestnáva obec. Upravujú okolie, odstraňujú náletové dreviny a kosia trávu. Rovnako čistia rybníky, hrádze a staré kamenné priepusty.

"V rokoch 1933 a 1934 dal gróf Péchy na potôčiku Šalgovec vykopať sústavu rybníkov. Na tejto rozsiahlej akcii sa podieľali hlavne naši ľudia z dediny. Majiteľ tu potom choval kapry a v malom množstve aj šťuky," vysvetlil krátko históriu rybníkov Anton Smoroň, ktorý tam dnes koordinuje práce.

Stredom tohto územia kedysi tiekol potôčik a boli tam zarastené mokriny. Tamojší statkár to využil na vybudovanie rybníkov a rozbehol obchod v čase hospodárskej krízy.

"Všetko sa kopalo ručne a ľudia vyvážali hlinu od potôčika na hrádze. Na tých betónoch, čo dnes čistíme, vidno profil starej hrádze, ako to bolo postavené. Podľa mňa to bola veľmi dobre urobená robota. Nikdy som napríklad nepočul, že by sa nejaký z tých rybníkov vylial," uviedol Smoroň.

Stavbu považuje za bezpečnú, lebo spádová oblasť pre vodu nie je veľká a dobre sú vybudované aj priepusty.

"Je tu 10 rybníkov plus jeden zanášací, keď náhodou tečie veľká voda, aby zachytil bahno či konáre. Sú tu polhektárové rybníky, 40-árové rybníky a ten prvý má cez hektár," vysvetlil Smoroň.

Dodal, že niekedy tam existoval aj kačín a za socializmu sa tam chovala hydina, pričom sa využívala aj kapacita rybníkov.

Obec sa investícií nebojí, svoj charakter však meniť nechce

Revitalizácia centrálnej zóny v obci Uzovský Šalgov (okres Sabinov) sa od iných dedín líši. Kým mnohé iné obce vsadili na dlažby a rôzne nové architektonické prvky, tu je prevaha trávnikov.

V okolí tamojšieho kostola je síce postavený kamenný múr, ale prevahu centrálnej zóny tvoria zelené trávnaté plochy, kde by postupne mali pribúdať stromy.

Obyvatelia si myslia, že zastavať centrálnu časť obce nejakými objektmi by nebolo múdre, lebo by nemali taký dobrý výhľad na okolie ako dnes. V strede dediny medzi kostolom a kaštieľom vraj vždy bolo aj veľa zábavy.

"Keď som bola dievča, tu bývalo veselo. Hocikedy sme sa večer vychytili a spievali sme na tráve v strede dediny. Aj sa tancovalo, hrali cigáni a prišli aj mladí zo susedných dedín," spomína si 83-ročná Mária Galková, ktorá v Uzovskom Šalgove býva od narodenia.

Prežité zážitky z detstva i dospelosti ju utvrdili v tom, že by z tejto dediny nikdy neodišla. Vyrástla tu ona i jej deti, ktoré sa k nej vracajú a stále si pochutnávajú na tradičných pirohoch a pagáčoch.

"Samotné prostredie Uzovského Šalgova je veľmi pekné, je to koncová a tichá dedina. Žije tu niečo vyše 600 obyvateľov a ľudia si tu zvykli na svoj pokoj. Teší nás, že tu zostávajú aj mladí. Verím, že mnohí ďalší pribudnú," uviedol starosta obce Jozef Merva.

Podľa neho ľudia z dediny odchádzať nebudú, len im tam treba vytvoriť podmienky na život, na čo obec predpoklady určite má. V dedine je niekoľko podnikateľov, ktorí zamestnávajú tamojších ľudí, a ďaleko nie je ani do štyri kilometre vzdialeného Sabinova.

"Máme tu všetky inžinierske siete a v budúcnosti chceme intenzívne pracovať na vytváraní zón pre individuálnu bytovú výstavbu," dodal starosta.

Pripomenul, že v obci je pomerne akčná skupina mladých ľudí DOMKA, ktorá rozvíja rozsiahle aktivity. Obľube sa teší aj uzovský futbal, kde sa venujú hlavne mládeži a snažia sa jej vytvoriť čo najlepšie podmienky.

"Je tu celé priestranstvo takzvanej Panskej záhrady, ktorá je na obecnom pozemku, a preto tu plánujeme vybudovať detské ihrisko. Máme síce veľmi pekný futbalový areál pri potoku pod lesom, ale chceli by sme ešte multifunkčné ihrisko," uviedol Merva.

Starosta nevylučuje ani čerpanie eurofondov na rozvojové projekty. Myslí, že ľudia v tejto dedine si uvedomujú, že je čo stále zlepšovať a sami sa snažia prispieť k rozvoju svojej dediny.