Zdravie

RUSNÁK: Úspech vojenskej nemocnice v Ružomberku závisí od odborníkov

TASR, 24. mája 2017 13:25

Zoznámte sa so spinálnou neurochirurgiou. V rozhovore pre TASR o nej hovorí prednosta Neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice SNP, FN Ružomberok - doc. MUDr. Róbert Rusnák, PhD.

Prednosta Neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice SNP, FN Ružomberok - doc. MUDr. Róbert Rusnák, PhD. Foto: Tablet.TV
enta. Ako hovorí, v živote má šťastie na ľudí okolo seba - na skvelú manželku, rodinu a schopných kolegov. Lekár, prednosta Neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice SNP, FN Ružomberok - doc. MUDr. Róbert Rusnák, PhD.

-Mohli by ste na úvod prezradiť, čo bolo hlavným dôvodom vášho rozhodnutia špecializovať sa práve na neurochirurgiu?-
Práca ktorú teraz robím a pozícia, ktorú zastávam, má svoju históriu. V roku 1983 som ako 15-ročný chalan - na podnet agitátora na základnej škole - nastúpil na Vojenskú strednú odbornú školu v Žiline - odbor zdravotník. Už v tomto období som chodieval na prax do vojenskej nemocnice v Ružomberku. Po skončení školy som ako mladý vojak z povolania, slúžiaci v armáde, chcel pokračovať v štúdiu ďalej, avšak podľa vtedajších zákonov som najskôr musel nastúpiť na vojenský útvar v Nitre - ako hlavný zdravotník ošetrovne. Po dvojročnej povinnej praxi som absolvoval prijímacie skúšky a bol som prijatý na Vojenskú lekársku akadémiu J. E. Purkyně v Hradci Králové. Na vojenskej akadémii sa vyučovali vojenské predmety, medicínske vzdelanie som nadobúdal na Karlovej univerzite - fakulte v Hradci Králové. Tam som zažil nielen rok 1989, ale v roku 1992 som sa aj stihol oženiť.

-Rozdelenie spoločnej federatívnej republiky ste zažili ešte na škole...-
Áno. Keďže nedošlo k dohode medzi republikami o ďalšom vzdelávaní vojenských lekárov, dostali sme na výber: buď ostaneme v Česku, prijmeme české občianstvo a budeme ďalej pokračovať v štúdiu na Karlovej univerzite a zároveň aj na Vojenskej lekárskej akadémii, alebo si ponecháme slovenské občianstvo a štúdium dokončíme na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Ja som si vybral Slovensko, a tak som v roku 1996 ukončil štúdium medicíny v Košiciach. Na postgraduálne vzdelávanie som bol rozkazom odoslaný do Ružomberka ako lekár v príprave na všeobecnú atestáciu. Tu som od nástupu do nemocnice mal záujem o chirurgiu. Po trojročnej cirkulácii sa ma predovšetkým vďaka môjmu prvému chirurgickému primárovi - doktorovi Hradcovi podarilo preradiť z odboru všeobecný lekár, pripravovaný pre prácu na vojenskom útvare, do odboru všeobecná chirurgia. V roku 2000 som absolvoval atestáciu z chirurgie a zostal som pracovať na pozícii lekára chirurgického oddelenia Ústrednej vojenskej nemocnice. V tomto období som sa zoznámil s druhým dôležitým človekom v mojom chirurgickom živote, ktorý ovplyvnil moje smerovanie a kariéru. Bol to pán docent Ježík, ktorý po príchode z Martina do Ružomberka začal budovať neurochirurgické oddelenie a ponúkol mi spoluprácu a účasť v jeho tíme.

-Dovtedy neurochirurgia v Ružomberku nebola?-
Nie. Celé pracovisko sa budovalo na zelenej lúke, doslova "na kolene" za komplikovaných podmienok. Mali sme pár postelí, operovali dvakrát do týždňa na sálach traumatologicko-ortopedického oddelenia, pacientov sme prijímali na chodbe za závesom. Nakoniec, vďaka zanieteniu ľudí, podpore manažmentu nemocnice pod vedením riaditeľa doktora Čombora a aj vďaka dôvere našich pacientov sa nám oddelenie podarilo dostať na dnešnú úroveň.

ODPORÚČAME AJ: Prednosta Neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice SNP – FN Ružomberok doc. MUDr. Róbert Rusnák, PhD. v relácii ZDRAVIE v TABLET.TV: Operovať či neoperovať? Poškodený stavec či platnička sú ťažký hlavolam, nie však neriešiteľný

.
-Predsa len, organizačne sa síce dá vytvoriť čokoľvek, ale priznajme si, veľké skúsenosti ste s neurochirurgiou nemali. Neobávali ste sa práve tohto?-
Máte pravdu. Skúseností bolo málo a rešpekt k problematike bol veľký. Mojím šťastím bolo, že ma vedenie nemocnice a pracoviska odoslalo na stáž k profesorovi Houdekovi do Olomouca, odkiaľ som sa následne dostal do Prahy - do Nemocnice na Homolce, známej renomovanými neurochirurgmi a vybavením špičkovou technikou. Tam si ma zobral pod svoje "krídla" doktor Jiří Chrobok. Vďaka ústretovosti celého tímu neurochirurgie, ale najmä vďaka doktorovi Chrobokovi, som mal možnosť dostať sa do tajov takého nádherného a zároveň náročného odboru, akým neurochirugia je. Za niekoľko mesiacov pobytu na tomto pracovisku som odasistoval a odoperoval množstvo technicky náročných spinálnych operácií, z ktorých mnohé neboli na Slovensku dovtedy vôbec realizované.

-Neuvažovali ste zotrvať, podobne ako mnohí iní lekári, v zahraničí?-
Uvažoval. V Prahe som dostal atraktívnu pracovnú ponuku, obsahujúcu dvakrát taký vysoký plat ako na Slovensku, služobný byt, telefón či 13. a 14. plat. Priznám sa, veľmi som so sebou bojoval. Pracovať na takom pracovisku, s takými odborníkmi a takou technickou podporou (tri operačné sály, peroperačné MR, Lekselov GAMA nôž a množstvo ďalšej špičkovej techniky) by bolo úžasné. Nakoniec som vzhľadom na rodinu - už sme mali s manželkou dve detičky - a zamestnaniu, bol som ešte stále vojenský lekár, slúžiaci v slovenskej armáde, ponuku odmietol a vrátil sa na kmeňové pracovisko do Ružomberka. Odtiaľ som nastúpil na post riaditeľa Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Tu som v rokoch 2004 -2006 popri vedení nemocnice súbežne aj operoval, atestoval z neurochirurgie a vďaka už spomínanému doktorovi Chrobokovi, rozširoval spektrum spinálnej operatívy, vďaka čomu sa podarilo zoperovať novými metódami mnohých pacientov. V roku 2007 som sa vrátil do Ružomberka a tu pôsobím dodnes.

-Takže, ako dosiaľ nezrealizované pôsobisko na rozvoj kariéry vám ostávala už len Bratislava...-
Priznávam, pôsobenie v nej ma lákalo. Dokonca som určitý čas v Bratislave aj ambuloval. S dnes už nebohým docentom Rehákom z ortopedickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Ružinove sme plánovali rozbehnúť aj určité aktivity. Hovorí sa, že "človek mieni - život mení"... V tomto období sme mali s manželkou už tri deti, celkom vybudované zázemie v Ružomberku a pretože som bol, takpovediac, už veľa rokov z domu, rozhodol som sa, že moje ďalšie pôsobenie bude tu. A tak sa svojím dielom snažím prispieť k budovaniu ružomberskej neurochirurgickej kliniky do dnešnej podoby. Ohliadnuc sa dozadu a teraz okolo seba, môžem pokojne konštatovať, že sa nám to s kolegami darí. Personálne i technicky - po vyše 15-ich rokoch -patríme, na základe hodnotenia pacientov a poisťovní, medzi najlepšie pracoviská na Slovensku.

-Aj napriek tomu, že je svojou lokalizáciou mimo centra hlavného diania?-
Nie všetko, čo je kvalitné, musí byť automaticky situované v hlavnom meste. Tým, že sme trochu bokom, sme mali priestor a pokoj na expanziu nášho programu. A najmä - mali sme podporu riaditeľa nemocnice - generála Čombora a neskôr aj jeho nástupcov.

Prednosta Neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice SNP, FN Ružomberok - doc. MUDr. Róbert Rusnák, PhD. Foto: Tablet.TV


-Čím je podľa vás nemocnica v Ružomberku špecifickejšia a výnimočnejšia oproti iným pracoviskám?-
Tých faktorov je viacero. Jednak je jej zriaďovateľom ministerstvo obrany, vďaka čomu bola v závetrí privatizačného vetra. Pri opakovaných systémových zmenách nebola porovnávaná s ostatnými nemocnicami, čím sa vyhla mnohým negatívnym vplyvom. A významnú rolu zohral už spomínaný riaditeľ - doktor Čombor, ktorý dokázal zabezpečiť nielen špičkovú techniku, investície, ale vytvoril aj kvalitné personálne zázemie: získal lekárov z celého Slovenska a v rámci svojich možností im vytvoril aj adekvátne stabilizované sociálne zázemie. Vďaka tomu lekári odborne a kvalitatívne rástli a postupne sa tu vybudovalo viacero nových - na slovenské pomery špičkových špecializovaných pracovísk. Správnosť tohto trendu sa ukázala aj v poslednom hodnotení nemocníc Slovenska, v rámci ktorého sa umiestnila naša Ústredná vojenská nemocnica na 3. mieste - hneď za dvoma detskými fakultnými nemocnicami.

-Už sme to spomenuli pri vašom pôsobení v Prahe - čím to je, že u nás nepodnikáme podobné kroky ako Česi, Nemci či Rakúšania a nerobíme všetko pre to, aby špičkoví lekári a sestry pôsobili u nás?-
Príčiny sú rôzne. Naše nemocnice častokrát nevedia zdravotníckym pracovníkom ponúknuť finančné ohodnotenie, existenčné zázemie a porovnateľnú technickú kvalitu. A chýba aj pozitívna atmosféra. Hovorí sa, že peniaze nie sú všetko, ale sú potrebné k životu... A keď vám niekde ponúknu viac, prečo by ste to nevzali? Veľa šikovných, skúsených a perspektívnych ľudí odišlo zo Slovenska - len pre zlé finančné ohodnotenie. Pozrite sa, ja mám manželku a tri nádherné deti. Na to, aby som mohol svojej rodine dopriať normálne sociálne zázemie, musel som riešiť financie. A tak som spolu s manželkou - popri mojej práci chirurga - začať podnikať. Žijeme totiž v krajine, kde je to tak. Je to patologizmus, ale pokiaľ by sme nemali ešte iný príjem než ten môj, možno by som tiež s rodinou odišiel do zahraničia.

-Myslíte si, že aj vďaka systému, aký u nás je, máme na Slovensku nedostatok kvalitných lekárov?-
To si nedovolím tvrdiť. Mnoho lekárov a zdravotníckych pracovníkov si svoju prácu robí na sto percent, sú kvalitní a schopní. Väčšinou sú ich výkony a rast limitované technickým zázemím, slabým finančným ohodnotením, absenciou existenčnej stability a následnou demotiváciou.

-Každoročne u nás končí medicínu mnoho mladých lekárov - nemajú o chirurgiu taký záujem?-
Oblasť chirurgie a neurochirurgie je veľmi náročná na odbornosť a najmä zručnosť. Na to, aby sa z mladého lekára stal špičkový neurochirurg, musí na sebe tvrdo pracovať aspoň desaťročie. Celý ten čas musí venovať získavaniu chirurgickej praxe, profesionálnej zručnosti a po nociach sa dovzdelávať. A to všetko za plat, ktorý mu nedáva veľké šance na založenie rodiny, vybudovanie rodinného, sociálneho a existenčného zázemia. Mladý človek s potenciálom a talentom sa nemôže profesijne rozvíjať, keď musí neustále rozmýšľať nad tým, ako a z čoho vytvorí svojej manželke na materskej dovolenke a malému dieťaťu normálne zázemie. Aj preto sa nemôžeme čudovať, keď mladí ambiciózni a šikovní ľudia v pomerne veľkom počte odchádzajú do zahraničia.

-Je to len o finančnom zabezpečení?-
Zďaleka nie. V zahraničí je systém nastavený tak, že na to, aby získal čo najväčšiu kvalitu a potenciál, vytvorí najskôr adekvátne podmienky. Nielen finančné, ale aj sociálne. A tiež perspektívu rastu a zdokonaľovania sa. Rovnako sa snažia o stabilitu systému a jasne definované prostredie, ústretové voči pacientovi. V susednej Českej republike je - oproti našim siedmim - špecializovaných neurochirurgických pracovísk sedemnásť. Slovenské zdravotníctvo – oblasť neurochirurgie má mnohé osobnosti, ktoré sú nielen veľmi zanietené, ale aj rešpektované a odborne uznávané doma i v zahraničí. Či už ide napríklad o pána profesora Šteňa z Bratislavy, profesora Galandu, profesora Šullu či profesora Rudinského z Nových Zámkov a mnohých ďalších. Aj preto - možno som naivný - stále verím v pozitívnu budúcnosť nášho zdravotníctva. Slovensko je úžasná krajina, geograficky veľmi atraktívne lokalizovaná a s obrovským potenciálom. Potrebujeme len ľudí viac motivovať, využiť ich ochotu, potenciál, trochu zmeniť myslenie, nastaviť systém aspoň tak, ako ho majú v susednom Česku či Rakúsku a môžeme sa v dohľadnom čase porovnávať s tými, ktorým momentálne dýchame na chrbát.

-To je pravda, ale veľmi dôležitým faktorom sú aj financie, či väčšia ponuka služieb a špecializovaných pracovísk. Čím to je, že ich je taký nedostatok a nie sú až tak technicky vybavené?-
Zrejme u nás majú kompetentní ľudia, zodpovední za štátny zdravotnícky systém ako taký, iné priority. A tiež je to spôsobené určitými systémovými chybami.



-Spomínate na jednej strane entuziazmus a chuť pracovať kvalitne a na druhej strane systémové nedostatky a iné priority, než aké by mali byť. Ale o tomto sa v tejto krajine vie a hovorí už vyše dvadsať rokov...-
To máte pravdu. No mojou úlohou nie je meniť svet, systém a myslenie politikov na Slovensku. Nie som politik, ale lekár a ako taký všetku svoju energiu - okrem mojej rodiny - venujem svojej práci a pacientom. Voči nim mám úctu a rešpekt, lebo viem, že mne a aj mojim kolegom absolútne dôverujú. Nemám čas na reči o rôznych koncepciách, ktoré sa aj tak nikdy nezrealizujú. Mám svojej roboty vyše hlavy. S marazmom v zdravotníctve by sa mali vysporiadať na to určení a za to platení politici - a už konečne urobiť niečo pre to, aby nedoplácal na ich nesystémové rozhodnutia len pacient či zdravotnícky personál. Dúfam, že sa ešte dožijem momentu, keď radoví a bežní pacienti nebudú len bezbrannými rukojemníkmi systému, ktorý u nás vládne a ktorý rozhoduje, kto môže byť zbavený bolestí a choroby a kto na to nemá nárok a neostane mu nič iné, len čakať a trpieť.


-Napriek tomu, že pôsobíte v Ružomberku, ste pomerne vyťaženým pracoviskom. Čím je to determinované?-
Na našej klinike pracuje približne 60 pracovníkov, z toho je 11 lekárov. Disponujeme dvomi ambulanciami, dvomi operačnými sálami, 32 lôžkami, z ktorých je 10 pooperačných. Mesačne vykonáme vyše tisíc ambulantných vyšetrení, čo je ročne asi 10.000 až 12.000 vyšetrených ľudí. Menej invazívnou metódou – obstrekom pod CT - mesačne prejde okolo 120–150 pacientov a približne 1300 pacientov ročne zoperujeme. Väčšina operácií je orientovaná na ochorenie chrbtice - či už ide o degeneratívne ochorenia, úrazy, ale aj náročné operačné zákroky pri onkologických diagnózach. Len vďaka skúsenosti celého tímu chirurgov, anestéziológov a ostatného personálu robíme všetko pre pozitívny výsledok a zlepšenie perspektívy a prognózy pacienta. Vysokú náročnosť a zložitosť výkonov pomáha zvládať aj moderná zdravotnícka technika - ako jediní na Slovensku disponujeme peroperačným CT prístrojom, tzv. O-Armom. To nám umožňuje robiť širšie spektrum operačných výkonov s elimináciou peroperačného poškodenia pacienta. Samozrejmosťou sú spinálna a mozgová navigácia, neuromonitoring a ďalšia technická podpora. Každý rok nám rastie počet vyšetrených a zoperovaných ľudí, ale prináša to aj svoje negatíva. Zvýšený záujem pacientov o naše pracovisko sa prejavuje aj na dlhých čakacích dobách - ako na vyšetrenie, tak aj na operáciu.

-Môžete byť konkrétnejší?-
Čakacie doby na vyšetrenie na našej ambulancii sú štvrť až pol roka. Následné zaradenie do operačného programu - pokiaľ nejde o úraz alebo onkologické ochorenie - trvá ďalší polrok, až rok.

-Prečo až také veľké časové limity?-
Viete, okrem našich personálnych a technických možností do tohto tlaku na pacientov vstupujú aj systémové obmedzenia v zmysle tzv. "limitov". Ústredná vojenská nemocnica má zmluvy so zdravotnými poisťovňami - a tie definujú podmienky - teda aj to, čo a koľko máme zoperovať a koľko zdrojov nám na to následne delegujú. V praxi to znamená, že hoci sme pacientmi z celého Slovenska vyhľadávanou nemocnicou, nezaručuje to, že budú u nás zoperovaní. Rozhodnutie o tom, či pacient bude, alebo nebude u nás operovaný, nerobí len lekár z odborného hľadiska, ale najmä zdravotná poisťovňa. Ona - vďaka svojmu zadefinovanému finančnému rozpočtu, ktorý nemocnica, a teda aj naše pracovisko, nemôže prekročiť - stanovuje počty, koľko pacientov môžeme zoperovať. A preto sa nám bežne a takmer pravidelne stáva, že na základe vyčerpania limitu na špeciálny zdravotný materiál každý rok koncom októbra či v novembri zastavujeme operácie pacientov, ktorí na to približne pol roka a dlhšie čakali. Následne ich presúvame na začiatok ďalšieho roka a tých, ktorí mali plánovanú operáciu na začiatku roka, zase presúvame ďalej a ďalších zase ďalej. Takto sme nútení tlačiť pred sebou stále určitý počet utrápených "zajatcov" svojej poisťovne. Bohužiaľ, tento problém sa týka najmä poistencov štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

-Nie náhodou súkromných poisťovní?-
Nie, štátnej. So súkromnými - aspoň naše pracovisko - podobný problém nemáva. V prípade súkromných - aj keď je už limit obmedzený, pacienta zaevidujeme elektronicky do systému, relatívne rýchlo je spracovaný a môžeme realizovať plánovaný výkon. U všeobecnej poisťovne sa pacient síce tiež nahodí do systému, to však neznamená, že sa na neho upraví, resp. navýši už spomínaný limit.

Prednosta Neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice SNP, FN Ružomberok - doc. MUDr. Róbert Rusnák, PhD. vyšetruje malého pacienta. Foto: zdravachrbtica.sk


-Čiže, človek, ktorý má to šťastie, že sa narodí na Slovensku, celý život tu aj pracuje a s hrdosťou a pocitom vlastenectva platí tomuto štátu zdravotné odvody, sa v prípade, ak trpí neznesiteľnými bolesťami chrbtice, ak má na nej onkologický nález a nemôže plnohodnotne pracovať a žiť, nedočká sa operácie vtedy, keď potrebuje - lebo sa nezmestí do úsporných tabuliek akéhosi bezmenného úradníka štátnej poisťovne, ale až keď naňho - po mesiacoch čakania príde rad?-
Onkologických a traumatologických pacientov vybavujeme prednostne a úprimne priznávam, že vtedy nehľadíme na limity. Čo sa týka tých ostatných, snažíme sa ich plánovať, ale viac-menej už dopredu vieme, že ich termín na taký vážny úkon, akým je operácia chrbtice, s vysokou pravdepodobnosťou nebudeme vedieť na 100 percent dodržať. Žiaľ, je to tak. Ako som už spomínal, sme nútení veľmi často plánované operácie presúvať, čo nie je dobré ani pre pacienta a ani pre lekára.


-Exprezident Schuster mi nedávno v rozhovore povedal, že o zdraví pacienta a živote u nás už nerozhoduje lekár, ale poisťovňa a jej biznis plán. Myslel tým zdravie obyčajného pacienta, lebo neverím, že na operácie manažmentu poisťovne či politikov a iných "vyvolených" sa financie nenájdu...-
Budem úprimný - pre mňa je bezprostredný jednoduchý ujo z Hornej Oravy rovnako dôležitý pacient, ako ktokoľvek iný, hoci aj neznámy dvojročný pseudopolitik, ktorý sa vďaka straníckej poslušnosti či sponzorom dostal do parlamentu. Žiaľ, v prípade toho uja mi je nesmierne ľúto, keď mu musím osobne oznámiť, že ho nebudeme operovať, keď sme ho mali, lebo naňho nie sú momentálne peniaze. Viete, koľko síl, strachu a psychického odhodlania stojí človeka, kým sa zmieri s tým, že bude musieť podstúpiť náročný a riskantný operačný zákrok? A keď toto všetko psychicky absorbuje, keď je na to nastavená jeho rodina, zamestnávateľ - zrazu sa dozvie, že má smolu. Že musí čakať, lebo štátna poisťovňa, ktorej celý život platil odvody, naňho nemá limit. Lebo limit sa minul, poisťovňa má dlhy a jej manažment si vyplatil za takéto hospodárenie tisíce eur odmien. Operácia chrbtice nie je záležitosť, po ktorej idete po dvoch dňoch domov a na tretí do práce. Toto ako keby systém poisťovne nechápal. On pokoru a úctu voči konkrétnym ľuďom nemá, lebo on s nimi do styku neprichádza...

-S vaším menom je spojené aj Občianske združenie Za zdravší život, aj jeho ťažiskový projekt Zdravý chrbátik. Čo je ich podstatou?-
Tým, že sa problematikou chrbtíc zaoberám už niekoľko rokov, uvedomil som si, že situácia ľudí s ich zdravotným stavom - konkrétne v tomto prípade s ich chrbticou a všetkým, čo s ňou priamo a nepriamo súvisí, je doslova alarmujúca. A to sa nebavíme len o dospelej populácii. Založil som občianske združenie Za zdravší život a pod jeho hlavičkou sme do života uviedli projekt "Zdravý chrbátik". Cieľom tohto projektu je zhodnotiť súčasný stav chrbtíc u detí školského i predškolského veku a následne ponúknuť nejaké riešenia. Vytvorili sme nenáročný, cvičebno-rehabilitačný program, s pomocou ktorého sa dá hravou a najmä pozitívnou formou nenásilne zamerať na posilnenie detských chrbtíc. Zároveň máme ambíciu naštartovať u detí aj prirodzenú chuť cvičiť. Za päť rokov trvania projektu sme vyšetrili vyše 4000 detí z 31 okresov Slovenska, pričom sme zistili hrozivé čísla: približne 30 percent detí - predovšetkým z vidieka - nemá žiadne problémy s chrbticou, 30 percent detí má mierne chyby v držaní tela, 30 percent detí má vážne choroby v súvislosti s držaním tela a 10 percent detí má ťažké deformity (ako napríklad skolióza a pod.).

-Pokiaľ až 10 percent detí na základných školách trpí ťažkými deformitami, je to zrejme dosť vážne...-
Budem úprimný - je to ešte horšie ako vážne. Len si to akosi neuvedomujeme, alebo o tom nechceme hovoriť. Čísla sú totiž neúprosné - pokiaľ na základnú školu na Slovensku nastúpi približne 53.000 prváčikov, tak 5300 z nich má závažne deformovanú chrbticu. Toto číslo s pribúdajúcimi rokmi stúpa a podľa našich dlhoročných výskumov a vyšetrení má vo veku 18 rokov problémy so zmeneným postavením lopatiek, ramien, panvy, so skoliózou či inými deformitami chrbtice - spôsobujúcimi následné, často neznesiteľné chronické bolesti, už 40 percent populácie. Dokonca veľké štatistické súbory hovoria, že počas dospelého veku viac ako 80 percent ľudí má minimálne jeden atak v zmysle bolesti chrbtice. A to je závratný údaj.

-Zaujíma ma, či ste sa v rámci projektu zamerali na mládež všeobecne, alebo ste si vybrali špecifickejšiu vekovú kategóriu a ak áno, prečo?-
Najväčší rast a najdominantnejšia progresia na chrbtici nastáva u detí vo veku medzi šiestym a desiatym rokom. Práve vtedy chrbtica prechádza najväčšou záťažou - deti prechádzajú z predškolského pohybového obdobia do statickej polohy. Kým v predškolskom veku majú deti ešte aspoň aký-taký prirodzený pohyb, hrajú sa, behajú, váľajú, začiatkom povinnej školskej dochádzky prichádzajú do cyklu niekoľkohodinového zafixovaného sedenia v škole, neskôr sedenia nad domácimi úlohami, až po sedenie pri mobile, televízii a pri rôznych počítačových hrách.

-Zabudli ste na školské tašky, ktoré majú deti preťažené ako keby za trest, že sú - na rozdiel od budovateľov školských osnov a učiteľov ešte mladé a nevinné...-
Nosenie nezmyselne ťažkých tašiek je kapitola sama o sebe. Namiesto toho, aby bola škola pre deti potešením a hrou, ako na to pred niekoľkými storočiami prišiel Komenský, sú už malí prváčikovia nútení nosiť tašky, ktoré sú niekedy väčšie, než oni samotné. Práve tu ich chrbtica prechádza doslova stresujúcou deformačnou záťažou. A to všetko na úkor pohybu. Čítal som, že pred rokom 1989 každý - najmä mladý človek - u nás denne prešiel v priemere 6 až 8 km. Dnes sú to možno desiatky metrov - a aj to maximálne. Zároveň takmer úplne vymizli hry detí - volejbal na detských ihriskách, skákanie cez gumu, futbal, pouličný sídliskový hokej či nebodaj vybíjaná s loptou - tie sú dnes už len historickými relikviami. Zmizlo lozenie po stromoch, behanie za loptou. Vymizol prirodzený pohyb. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa vo svojom projekte zamerali na deti v predškolskom veku a deti na prvom stupni základných škôl. Navyše, v tomto období je aj sociálne prostredie - rodičia, starí rodičia a ďalší príbuzní - vnímavejší a lepšie spolupracujú.

-Neuvažovali ste napríklad v rámci efektívnejšej prevencie aj nad druhým stupňom?-
Druhý stupeň je problematický aj preto, lebo 14 - 15-ročných pubertiakov už ťažko zmeníte, ani nedonútite, aby sa napríklad zaľúbení chalani pred spolužiačkami pravidelne desať minút nerušene a vážne venovali cvikom na chrbticu. Faktor dospievania a sprievodné javy sú na druhom stupni - oproti prvému, oveľa podstatnejšie. V každom prípade, už deti v 15. veku života sa stávajú našimi potenciálnymi pacientmi, ktorí k nám prichádzajú na zákroky neskôr - vo veku 20 až 25 rokov. Nebudete mi veriť, ale dnes nie je nič výnimočné, keď operujeme 18-ročnému pacientovi vytlačenie platničky. Pred desiatimi rokmi by sme okolo takéhoto pacienta chodili po špičkách - ako okolo exotického výstavného exponátu. Dnes je bežné, keď 30-ročným mladým ľuďom vymieňame celé platničky, operujeme chrbtice, pretože na nich mávajú ťažké, degeneratívne zmeny.

-... čo negatívne v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj kvalitu ich života ako takého.-
Dosť výrazne. V súčasnosti je ochorenie chrbtice jedno z ekonomicky najnáročnejších liečení. Je závislé od každomesačného vyšetrenia, liekov, rehabilitácií, hospitalizácií, infúzií či operácií. Ide o bludný kruh, v ktorom je pacient nielen dlhodobo práceneschopný, ale automaticky sa znižuje aj jeho zaradenie do plnohodnotného spoločenského života a rebríčka. Znižuje sa jeho finančný príjem - čo má vplyv nielen na jeho psychiku, napätie v rodine, ale pri dlhodobej liečbe aj na sekundárnu finančnú náročnosť na chod domácnosti a život ako taký. Aj preto je prevencia, o ktorú ide aj v našom projekte Zdravý chrbátik, už v detskom veku dôležitá, keďže môže spomínaný negatívny trend zastaviť.

-V úvode rozhovoru ste spomínali, že ste maximálne vyťažený. Dá sa popri tom všetkom realizovať ešte aj samotný projekt?-
Dá, pokiaľ máte také kolegyne, akými sú Mgr. Zuzana Hrčková a fyzioterapeutka Mgr. Marína Kolarová, ale aj ďalších odborníkov - špičkových špecialistov na liečbu chorôb chrbtice (neurochirurg, spondylochirurg, ortopéd, neurológ, rehabilitačný lekár a pod.), s ktorými sme vytvorili nenáročný cvičebno-rehabilitačný program. S jeho pomocou sa dá hravou a pozitívnou formou nenásilne a nenápadne zamerať na posilnenie detských chrbtíc. Zároveň máme ambíciu naštartovať u detí aj prirodzenú chuť cvičiť aj pomocou DVD s cvičebným programom a ukážkami cvikov pre učiteľov. Taktiež pre nich - s naším odborným garantom v oblasti liečebno-kondičnej rehabilitácie - robíme edukačné kurzy. Vďaka sponzorom a partnerom sme pre deti do sledovaných a zainteresovaných škôl zabezpečili aj cvičebné pomôcky, v podobe fitlôpt, dynamických podložiek na stoličky a DVD nosičov s cvičeniami.

-Pokiaľ tomu dobre rozumiem, ak sa v rámci vášho projektu prihlási nejaká základná škola, tak jej automaticky zabezpečíte cvičebný program, fitlopty a podobne?-
Nie celkom. Dopyt je pomerne veľký, a tak si vyberáme konkrétnu školu. V jednej jej triede - keďže celá škola sa vyšetriť z kapacitných a časových dôvodov nedá - najlepšie u prvákov alebo druhákov - uskutočníme vyšetrenie. V rámci neho sa zameriavame na postavenie ramien, lopatiek, panvy a plochonožia, zistíme, aké majú deti deformácie či zlozvyky. Do tejto vybranej základnej školy sú následne pozvaní vybraní učitelia z okresu, ktorí pod vedením fyzioterapeuta prejdú odborným školením. To sa skladá z dvoch častí, v prvej vysvetlíme filozofiu nášho projektu a v druhej si učitelia na vlastnej koži prejdú celou cvičebnou zostavou, čiže si ju odcvičia. Všetko je založené na dobrovoľnosti učiteľov, ich ochote a chuti. Takto pripravení učitelia môžu začať naše pripravené zostavy zapájať do telesnej výchovy. Neskôr chodíme na kontrolu, kde sledujeme, či predvádzanie cvikov učiteľmi je správne a v prípade potreby im poradíme a opravíme. Prostredníctvom Národného športového centra komunikujeme aj s ministerstvom školstva. Zároveň sme vytvorili stránku www.zdravachrbtica.sk, na ktorej si ktokoľvek, nielen školení pedagógovia môžu nájsť o projekte a cvikoch akékoľvek informácie.

Cvičenie na fit loptách v rámci projektu Zdravý chrbátik. Foto: zdravachrbtica.sk


-Čiže uvedené cvičenie prebieha na hodinách telesnej výchovy?-
Ani to nie je celkom presné. Naším zámerom nie je pridávať deťom hodiny telesnej výchovy navyše, ale v rámci 10 minút, ktoré skúsený pedagóg dokáže nájsť v  dennom učebnom programe dieťaťa, odcvičiť pár nenáročných - avšak prospešných cvikov. Zároveň sme rozbehli projekt, ktorý momentálne chcú od nás prebrať aj v Kanade. Vyžrebovali sme základnú školu, v ktorej realizujeme dlhodobejší špeciálny a v rámci strednej a východnej Európy unikátny projekt. Jednu vzorovú triedu sme vybavili špeciálnymi spinálnymi stoličkami a teraz sledujeme, ako sa sedenie na takejto stoličke prejavuje na detských chrbticiach v porovnaní s deťmi, ktoré sedia na bežných školských stoličkách. A hoci tento unikátny projekt nie je ešte definitívne ukončený, už teraz priebežne vidíme veľmi pozitívne výsledky.

-Môžete byť konkrétnejší?-
Už dnes vieme, že projekt so stoličkami akceptujú nielen odborné kruhy, ale aj zahraničie. Nakoniec, obrátila sa na nás aj zástupkyňa firmy Spinalis, ktorá nám v rámci projektu zapožičala stoličky s tým, že podobný projekt - na základe našich výsledkov, chcú realizovať aj v Kanade - vo Vancouveri.

-Stále hovoríme o žiakoch základných škôl. Vy ste však spomínali v rámci vášho programu cvičení aj predškolákov...-
Prvé nás v rámci nich oslovilo mesto Martin, ktorému sa to páčilo, a preto sme urobili aj cvičené zostavy na DVD pre materské školy. V rámci zostáv sa nepoužívajú cvičebné pomôcky, ako napríklad fitlopty, lebo by nám z nich detičky padali, ale sú pre ne vytvorené špeciálne cviky na uvoľnenie svalov a získanie ohybnosti. Dnes takto - pomocou nášho programu, zaškolenia a DVD inštrukcií cvičí vyše 100 materských škôlok. Najnovšie sa venujeme nielen omladine, ale aj seniorom. Práve pre nich dokončujeme ďalšie DVD - metodickú príručku, lebo sme zistili, že aj oni by radi využili niečo, čo by im skvalitnilo jeseň ich života.






Zdielať článok na FacebookPáči sa mi TERAZ.SK na facebooku
Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy priamo na FB

Najnovšie články v rubrike

dnes 12:09

Kontrola zo Sociálnej poisťovne? Zachrániť vás môže pokladničný blok
Sociálna poisťovňa v I. polroku tohto roka evidovala celkom 437 183 novo hlásených dočasných pracovných neschopností.

sk
včera 11:15

Niektoré lieky nemožno kombinovať. Poradí vám táto bezplatná aplikácia
Pacientska aplikácia ponúka dohodnúť si termín konzultácie o tejto téme s farmaceutom z lekárne. Do projektu sa zapojilo približne 200 lekární.

sk
včera 10:53

Aj Union ZP zaznamenala podvody so zdravotníckymi pomôckami
Viacerí pacienti mali dostať namiesto drahších pomôcok - individuálne vyrábaných, sériové.

sk

Používaním stránok TERAZ.SK súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac