Bratislava 28. augusta (TASR) – Vznik Slovenského štátu súvisel s úsilím Nemecka, ktoré hľadalo spôsoby, ako rozbiť Česko-Slovensko. Ak by však nenašiel podporu na Slovensku, nikdy by sa nerealizoval. V odpovedi na otázku, či bol vznik Slovenského štátu výsledkom národnoemancipačných snáh Slovákov alebo nemeckej politiky, to pre TASR povedal historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ivan A. Petranský.

"V danej situácii sa stretli viaceré faktory, ktoré v konečnom dôsledku viedli k zániku Česko-slovenskej republiky a k vyhláseniu Slovenského štátu. Rozhodujúcim bola podľa mňa politika Nemecka, ktoré malo jednoznačný cieľ zlikvidovať Česko-slovenskú republiku. Následne sa hľadali spôsoby," konštatuje Petranský. "Keby však v slovenskom prostredí neexistovali myšlienky na vytvorenie samostatného Slovenska, dal by sa tento nemecký projekt iba ťažko zrealizovať a pristúpilo by sa k inému riešeniu," dodáva. Tým by pravdepodobne bolo obsadenie Slovenska Maďarskom.

Podľa Petranského boli Slováci v tomto čase objektívne pripravení na život vo vlastnom štáte a na Slovensku začiatkom roka 1939 čoraz viac rezonovali myšlienky na samostatnosť. Zatiaľ, čo radikálne krídlo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) reprezentované Vojtechom Tukom či Ferdinandom Ďurčanským ich presadzovalo priamo, umiernené krídlo na čele s Jozefom Tisom uprednostňovalo "evolučnú cestu". Prvú ponuku na osamostatnenie dostal dovtedy radikálny slovenský politik Karol Sidor, prekvapujúco ju však odmietol.

"Karol Sidor v tomto období prechádzal premenou. Dlhodobo bol prívržencom radikálnej línie. Ale postupne si čoraz viac začínal uvedomovať nebezpečenstvo, ktoré prinášala realizácia nacistických zámerov. Napokon sa v marci 1939 zachoval tak, že odmietol nemeckú ponuku na vyhlásenie Slovenského štátu. Neskôr rezonovalo, že dokázal odmietnuť Hitlera a povedať nie," konštatuje Petranský.

Zodpovednosť napokon na seba zobral Jozef Tiso a s vytvorením samostatného štátu zviazaného s nacistickým Nemeckom ochrannou zmluvou súhlasil. "V danej chvíli bolo toto riešenie najlepšie, všetky ostatné znamenali pre Slovensko veľkú hrozbu," konštatuje Petranský. Na otázku, ako sa vtedajšia Slovenská republika dostala k označeniu Slovenský štát, odpovedá, že to bolo naopak. "Štát vznikol 14. marca pod názvom Slovenský štát a až prijatím ústavy v júli 1939 sa kodifikoval názov Slovenská republika," povedal s tým, že názov Slovenský štát sa aj neskôr používal možno častejšie než oficiálny. Ďurčanský a Tuka podľa neho v tom čase našli prienik svojich predstáv o slovenskej samostatnosti so záujmami Nemecka. "Jozef Tiso bol umiernený politik. Napokon na takýto krok pristúpil preto, že v danej chvíli nevidel iné schodné riešenie," tvrdí Petranský.

"Tragédiou Slovenského štátu bolo, že vznikol v období expanzie nemeckých záujmov do strednej Európy. V období, ktoré nebolo prajné pre demokraciu, čo sa odrazilo aj na tom, ako sa budoval jeho režim. Na druhej strane treba povedať, že zavádzanie autoritárskych prvkov do politiky nebolo len prispôsobovanie sa dobovým trendom, ale do istej miery vychádzalo aj zvnútra HSĽS," povedal. Systém, ktorý vznikol, bol autoritatívny, nepripúšťal opozíciu a slovenský národ mala zastupovať jediná strana, HSĽS. V porovnaní s neskoršou vládou Komunistickej strany podľa Petranského režim Slovenského štátu nebol zďaleka taký dôsledný v nanucovaní svojej ideológie spoločnosti. "Sama HSĽS nebola ideologicky jednotná strana. Existovali tam dve protichodné krídla. Ani perzekúcie voči opozícii neboli také, ako sme ich poznali po roku 1948. Perzekúcie tam, samozrejme, boli. Ale v počiatkoch komunistického režimu sa vo veľkom meradle udeľovali politickým oponentom tresty smrti. Počas Slovenského štátu nebol z politických dôvodov vykonaný ani jeden," poznamenáva. Štát podľa neho dosiahol pomerne dobré hospodárske výsledky, a to nielen vďaka vojnovej konjunktúre, rozvíjala sa aj kultúra, školstvo a rástlo národné sebavedomie.

Na druhej strane, postup Slovenského štátu voči židovskej menšine bol veľmi tvrdý. "Perzekúcie proti židovskému obyvateľstvu sú takou veľkou škvrnou na dejinách prvej Slovenskej republiky, že relativizuje aj úspechy, ktoré dosiahla. Osud, ktorý Židov v konečnom dôsledku postretol, je niečo, čo dodnes vyvoláva hrôzu," konštatuje Petranský. Systém protižidovských opatrení začala HSĽS podľa neho vytvárať od momentu, ako sa dostala k moci.

"Zo začiatku boli rôzne predstavy aj v rámci HSĽS. Presadili sa zámery radikálneho krídla reprezentovaného Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom, vychádzajúceho v ústrety nacistom. A umiernenejšia Tisova línia akoby postupom času rezignovala a prenechala iniciatívu v tejto otázke radikálnym skupinám," dodáva. Na otázku, či prezident Tiso vedel, že posiela deti do plynových komôr, Petranský odpovedá, že je to dodnes predmetom vášnivých polemík. "Je fakt, že v čase, keď sa začali deportácie, neboli informácie o tom, že sú Židia odvážaní s cieľom likvidácie. Postupom času určité signály a informácie pribúdali," konštatuje s tým, že keď boli deportácie na jeseň roku 1942 zastavené, už bola väčšina slovenských Židov odtransportovaná.

Opozícia proti režimu Slovenského štátu sa podľa neho začala v istých podobách formovať prakticky od momentu jeho vzniku. "Či už to boli komunisti, alebo skupiny občianskeho odboja. Postupne, s prehrami na východnom fronte rástli opozičné nálady v armáde. Aj vo vnútri režimu sa nachádzali ľudia, ktorí boli opozične naladení, napríklad predseda snemu Martin Sokol, alebo ekonómovia ako napríklad guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš," konštatuje. Tento vývoj akceleroval podľa neho v roku 1943. "Predstavy o odboji začali naberať reálnejšie kontúry, napokon sa realizovali v povstaní," dodáva.

Aj keď bol odboj podporovaný tak exilovou vládou v Londýne, ako aj Sovietmi, kľúčovú úlohu podľa neho zohrali ľudia na Slovensku. "Odboj aj povstanie bola v prvom rade slovenská záležitosť. V prvom rade bolo povstanie v rukách armády," vysvetľuje. Jednu z koncepcií povstania podľa Petranského pripravil vtedajší minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, ktorý nepočítal s obnovením Československa, ale so zachovaním Slovenskej republiky. "V roku 1944 pripravil realizovateľný plán," dodáva. "Bol postavený na tom, že v príhodnom čase, v závislosti od postupu sovietskych vojsk, sa využijú východoslovenské divízie a umožnia postup Červenej armády. Podobný plán nezávisle vypracovalo aj vojenské ústredie, na čele ktorého stál Ján Golian. Rozdiel bol v politickej línii, tento plán už rátal s obnovením Československa," povedal s tým, že existoval aj záložný plán, ktorý predpokladal, že povstanie sa začne okamžite, keď sa nemecké vojská pokúsia obsadiť Slovensko.