Prievidza 30. januára (TASR) – Banský technik, skúsený geodet a špičkový banský merač Dušan Diko z Prievidze, pracuje od augusta minulého roka na razení tunelov pre vodnú elektráreň v exotickom Bhutane na hraniciach Číny a Indie. V súčasnosti mu končí asi mesačný pobyt doma a v najbližších dňoch odlieta späť do Bhutánu.

„Slovenskí baníci - tunelári sa vo svete mimoriadne osvedčujú a ich prácu si vážia prakticky v celej Európe, ba už aj v Ázii“, povedal Diko pred odchodom v rozhovore pre TASR. Sám pod viacerými slovenskými firmami sa už podieľal na razení tunelov v Nemecku, Fínsku, Nórsku, Slovinsku, Taliansku, či Sýrii. Vlani ho oslovila žilinská spoločnosť TuCon, aby išiel pracovať do Bhutanu. Neváhal, pretože rád spoznáva cudzie krajiny. A pracovať tam je na to najlepšia príležitosť.

Slovenskí tunelári v Bhutane razia tunel ako subdodávatelia jednej švajčiarskej firmy. Realizujú spoločný bhutánsko-indický projekt na vybudovanie podzemných privádzačov vody pre vodnú elektráreň. Hlavný tunel bude mať 14 km. Zatiaľ ešte budujú pomocné štôlne, ktorých dĺžka je od 100 do 600 metrov. Výstavba by mala trvať asi 2,5 roka. Raziči si musia poradiť s ťažkými geologickými podmienkami, častými tektonickými poruchami a značným prítokom podzemnej vody.

„Ale s tým máme obrovské skúsenosti, aj z razenia tunelov Sitina či Branisko na Slovensku“, konštatoval Diko. Najskôr tunel začali raziť indickí baníci. Ale nešlo im to. Museli povolať odborníkov zo Slovenska. Pôvodne tam mali prísť dvaja – traja technici, že budú riadiť tamojšie razičské partie. Ale na domácich robotníkov sa nemohli spoľahnúť. Preto tam v súčasnosti povolali dovedna asi 20 slovenských razičov a Dušan Diko je pri nich vedúcim technikom.

Foto: TASR/Pavol Remiaš

„Musíme dobiehať sklz, ktorý vznikol na začiatku razenia, preto nemám veľa času, aby som sa bližšie oboznámil s krajinou, obyvateľstvom a pamiatkami, ktorých tam je neúrekom. Môžem sa za nimi vybrať iba každú druhú nedeľu, kedy máme voľno“, povedal.

No aj tak stihol navštíviť niektoré budhistické kláštory postavené vysoko v horách, ktoré tam dosahujú výšku vyše 3000 metrov nad morom. Vplyv Indického oceánu sa prejavuje v dobrej klíme a aj v tom, že aj v týchto výškach je stále ešte bujná vegetácia. Rastú tam zmiešané ihličnato-listnaté stromy. Je to v podstate panenská príroda. Nachádza sa tam aj mnoho divokej zveri, medvede, leopardy, tigre a je tam aj veľa jedovatých hadov. Niektoré sú endemické druhy, podľa domácich, nie je proti nim zatiaľ ani protijed. Diko sa však už odhodlal so sprievodcom a potom aj sám navštíviť okolité monzúnové lesy. Obdivoval bohatstvo rastlín, ale aj pestrofarebných vtákov a najmä motýľov, ktoré často lietajú okolo svetiel pracovných strojov a vozidiel. Je to raj pre entomológov, myslí si Diko.

Dobré skúsenosti má s domácimi robotníkmi ale tiež s domorodcami, ktorí sú veľmi srdeční a keď sa dozvedia, že pracuje na stavbe pre ich krajinu, sú vraj ešte milší. Väčšinou sú vyznávači budhizmu. Dovolili mu vyfotografovať ich aj pri náboženských rituáloch. Napríklad pri známych modlitebných bubnoch či mlynčekoch. Stretol sa aj s modlitebnou zástavou a jednu si priniesol domov. Sú na nej vytlačené modlitby. Raz za rok príde do domu nejaký mních, vysvätí obydlie a potom ju vyvesia nad dom. Vlajka sa trepoce vo vetre a takto rozosieva neustále modlitby do okolia.

Foto: TASR/Pavol Remiaš

Ako suvenír si domov priniesol aj tajomnú, takzvanú tibetskú spievajúcu misku.

Je odliata zo siedmich kovov, ale jej výrobu tibetskí lámovia prísne strážia.

„Keď po jej okraji zľahka prejdem dreveným kolíkom, rozozvučí sa, zvuk rezonuje v tomto malom priestore neuveriteľnou silou, až zimomriavky naskakujú na tele“, vysvetlil Diko a aj predviedol. Uviedol, že ju používajú nielen pri náboženských rituáloch, ale má údajne aj liečivé účinky.