< sekcia Publicistika

Z. GINDL-TATÁROVÁ: Film pokladám za úžasný vyjadrovací prostriedok

Zuzana Gindl-Tatárová Foto: TASR

Uznávaná dramaturgička je laureátka vysokého medzinárodného vyznamenania Teaching Award, ktoré zatiaľ získalo len šesť ľudí na celom svete.


Bratislava 28. augusta (TASR) - Vo svete filmu sa pohybuje vyše 35 rokov. Je uznávanou dramaturgičkou, scenáristkou a pedagogičkou. "Slovenský film a jeho podpora dnes kopíruje len stav, v ktorom sa nachádza celá naša spoločnosť, rozpoltená medzi skupinovými záujmami a reálnym záujmom občanov, medzi skutočnými hodnotami a povrchnosťou masovej kultúry," uviedla v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Zuzana Gindl-Tatárová, laureátka vysokého medzinárodného vyznamenania Teaching Award, ktoré zatiaľ získalo len šesť ľudí na celom svete.


-Ste uznávanou filmovou dramaturgičkou, scenáristkou a pedagogičkou. V ktorej profesii sa cítite najlepšie?-
Neviem, či uznávanou, no prešla som postupne všetkými tromi profesiami, ktoré spomínate. Celé dve desaťročia som fušovala aj do filmovej kritiky a analýzy, kým nevyrástla nová, osobitá generácia filmových vedcov a recenzentov. Občas som napísala nejakú literárnu poviedku. Ak by ste k tomu prirátali aj manažment celej domácnosti, varenie, pranie, zaváranie a všetko ostatné, výpočet by bol úplný.

-Po rozpade Koliby ste sa okrem písania pre televíziu venovali už len dramaturgii, napísali ste aj dve úspešné knihy o dramaturgii pre svojich študentov. Čo bol hlavný dôvod, že ste prestali písať scenáre kinofilmov?-
Koncom 80. rokov sme s režisérom a pesničkárom Vladimírom Mertom pripravovali scenár detského muzikálu o nadanom cigánskom dievčatku. Udanie kolegu, ktorý slovenskú vrchnosť upozornil na Mertov politický dištanc v Čechách a jeho "spoločenskú neprijateľnosť", vyhodilo film po skoro dvojročnej práci z prieskumu výroby a pochovalo nádejný projekt. Vtedy som prestala písať scenáre celovečerných filmov a už som sa k tomu nikdy nevrátila. Kým sa Koliba nerozpadla, venovala som sa najmä dramaturgii. V decembri 1989 už za mnou prišli študenti VŠMU, či by som neprišla učiť na školu. Nemala som na to veľkú chuť, to sa priznám, no bola to zaujímavá výzva a dnes som na škole už 27 rokov.

-Vo svete filmu sa pohybujete vyše 35 rokov, zrejme najlepšie dokážete zhodnotiť cestu, ktorú absolvovala slovenská kinematografia. Dá sa to pár vetami?-
Slovenská kinematografia začínala zo zelenej lúky, bez predchádzajúcich skúseností, bez poriadneho filmového štúdia. Film bol však politický imperatív, našlo sa tu dosť zápalistých ľudí, gründerov bez filmového vzdelania, ktorí vybudovali Kolibu a napriek ideologickému dohľadu štátu a dobrovoľnej autocenzúre rozbehli nakrúcanie celovečerných filmov. V 60. rokoch dosiahol slovenský film plnú profesionalitu a kvalitu vďaka silnej generácii režisérov, scenáristov, kameramanov, ale aj strihačov, napospol absolventov pražskej FAMU. Aj neskorší absolventi VŠMU priniesli nové impulzy, vzrástla dôležitosť televíznej dramatickej tvorby, bežali slávne bratislavské pondelky...

-Prečo to potom krachlo, spôsobil to len zánik Koliby?-
Po roku 1989 sme si dali Kolibu "v mene národa" postupne rozkradnúť, ako koniec koncov celú našu krajinu. Noví majitelia, ktorí za Mečiarovej vlády dostali štúdio a priľahlé pozemky doslova za babku, zničili laboratóriá a aj skvelý dom zvuku, na ktorý sme zarábali vďaka nevýhodným koprodukciám celé 80. roky. Teraz rozpredávajú ľahko získaný prázdny kopec na nové vily a nové hotely, a určite nie za babku... V 90. rokoch sme takto stratili nielen pôdu pod nohami a profesionálne zázemie, ale aj neodmysliteľné tvorivé podhubie. Opäť sme raz začínali zo zelenej lúky, preto slovenský film tak pokľakol na kolená. Generácia starších tvorcov sa postupne vytratila, jedinou nádejou v 90. rokoch zostala nezávislá tvorba Martina Šulíka a študentské filmy VŠMU, ktoré ešte dlhé roky suplovali našu profesionálnu tvorbu vo svete.

-V akej kondícii je slovenský film dnes?-
V oveľa lepšej, než v tom prvom desaťročí, ktoré prišlo po politických zmenách v roku 1989. Sprehádzalo všetky zabehané spoločenské hodnoty, no neponúklo nám nové. Ministerstvo kultúry pomerne rýchlo rozbehlo grantový systém Pro Slovakia, film podporovali aj štedré granty Sorosovej nadácie, no chýbali nám laboratóriá, zvukové štúdiá a všetci tí filmoví odborníci a remeselníci, ktorých vyhádzali z Koliby. Nemohli zostať visieť zavesení na klinci a čakať, kým sa niečo zmení. Museli sa začať živiť ináč, lebo aj ich rodiny potrebovali z niečoho žiť. Zopár z nich sa zachránilo vďaka zahraničným produkciám, ktoré na Slovensku hľadali exteriéry a lacnú pracovnú silu. Až neskôr prišla digitalizácia filmu a nové kamerové vybavenie. Umožnilo to postupne založiť prvé digitálne strižne a štúdiá, vznikli silnejšie produkčné spoločnosti a výroba filmu sa postupne znormalizovala. No mnohé výrazné talenty sa medzitým už dávno utopili v reklame, ktorá v tej dobe prinášala pomerne vysoké zisky. Alebo nakrúcali zákazkové seriály podľa vopred predpísaných zahraničných mustier.

-Napriek postupným nápravám sa však veľa pôvodných celovečerných hraných filmov nenakrúcalo, prečo?-
Hoci sme založili samostatnú filmovú fakultu a vychovali novú generáciu animátorov a dokumentaristov, stále tu chýbala bezprostredná reflexia skutočnosti, ktorá by sa odrazila v hranom príbehu. Akoby o ňu zrazu nikto na Slovensku nestál, akoby sme sa báli pozrieť sa zblízka na aktuálny vývoj našej spoločnosti a čo všetko to s nami robí. Pre mladých ľudí nebolo zároveň nijako jednoduché pustiť sa do celovečerného filmu, lebo tu vlastne neexistoval kontinuálny filmový priemysel a oni tak nikdy neasistovali starším kolegom, neodkrútili si učňovské roky vo výrobe a nenaučili sa finesy majstrov priamo na pľaci. Mnohí podcenili profesionálnu stránku veci, lebo veď v amerických filmoch, ktoré v tej dobe kompletne prevalcovali naše kiná, to všetko klapalo tak hladko na jednotku! Púšťali sa do nakrúcania často bez hlbších znalostí remesla a dramaturgie, bez základného mentálneho vybavenia. Bez otázky, čo tým všetkým chcú vlastne povedať.

-Odrážajú sa tieto skutočnosti nejakým spôsobom aj v súčasnom slovenskom filme? Aká je dnes slovenská kinematografia?-
Diváci často nadávajú na väčšinu slovenských filmov bez toho, aby si uvedomovali súvislosti. No je pravdou, že mnohé celovečeráky, nad ktorými sme ohŕňali nos ešte v 80. rokoch minulého storočia, pôsobia dnes ďaleko celistvejšie a profesionálnejšie, než tie súčasné. Často sa hovorí o nedostatku peňazí. Dnes máme na Slovensku vlastný audiovizuálny fond, existujú európske fondy ako Creative Europe - MEDIA alebo Eurimages, vstupujeme do koprodukcií, a predsa sa skutočne dobré filmy objavujú len sporadicky. Slovenský film a jeho podpora dnes jednoducho kopíruje len stav, v ktorom sa nachádza celá naša spoločnosť, rozpoltená medzi skupinovými záujmami a reálnymi záujmami občanov, medzi skutočnými hodnotami a povrchnosťou masovej kultúry, atď.

-Podľa medzinárodných úspechov našich dokumentaristov by sa dalo konštatovať, že slovenská kinematografia napreduje a získava medzinárodné renomé najmä vďaka dokumentárnej tvorbe, súhlasíte?-
Pred pár rokmi áno, na Slovensku vtedy nevznikalo veľa hraných filmov, a tak celovečerné dokumenty suplovali našu filmovú tvorbu nielen na medzinárodných fórach, no predovšetkým pred vlastnými divákmi. Filmoví novinári sa toho chytili, o dokumentaristoch sa začalo všade písať, až sa z toho stala tak trochu módna mediálna bublina. Ale je pravdou, že mnohé dokumenty získali prestížne ocenenia a umožnili svojim tvorcom etablovať sa v domácom i medzinárodnom prostredí. Aj vďaka tomu sa im neskôr začalo dariť v hranom filme, ktorý však niesol už nadobro ich neodmysliteľnú dokumentaristickú pečať. Akoby si doba niečo podobné pýtala - do ich polohraných, polodokumentárnych filmov rýchlo presiakli aktuálne sociálne témy, podarilo sa im zachytiť aspoň čriepky z mozaiky toho, čo tu žijeme. A to nie je málo.

-Koncom septembra oslávite životné jubileum, bude to pre vás dôležitý dátum, nejaký životný medzník? Alebo je vek pre vás len číslo?-
Nemyslím si, že zmeny v našich životoch sa riadia okrúhlinami, tak to možno vníma spoločnosť. Sú to skôr nečakané zlomové udalosti, ktoré nás posúvajú ďalej a umožňujú nám zmúdrenie. A zmeny prináša aj fyzický vek, darmo predstierame, že nás ráno nič nebolí, alebo že nemáme vyliftované vrásky... Ide o to, ako to znášame. Nesťažujem sa. Moje telo chradne, a ja pritom mladnem (úsmev).

-Budete bilancovať?-
Nemám potrebu bilancovať. To robia možno tí, ktorí sa vnútorne už zastavili. Na nič nové sa už netešia, nelákajú ich nové výzvy a nové obzory. Samozrejme, úplne iné, ako tie v mladosti! Mňa skôr zaujíma, čo všetko ešte príde, než úmorné preberanie sa vlastnou minulosťou. Vždy som žila naplno všetko to, čo k danému veku a obdobiu patrilo a myslím, že by som nežila ináč, keby som to dnes mohla zmeniť. Urobila by som zrejme rovnaké chyby, vykúpala by som sa v podobných problémoch... Bola by som to opäť len ja.

-Nedávno sa na televízne obrazovky opäť dostala Šiesta veta, za ktorú ste si odniesli Cenu za scenár z prehliadky českých a slovenských filmov v roku 1987. Ako si spomínate na spoluprácu s významným slovenským režisérom Štefanom Uhrom? Čo sa vám automaticky vybaví v spomienkach na túto osobnosť?-
Tradícia a modernosť v jednom, hlboká pokora. Úprimná snaha prekonať minulosť, neuveriteľná láskavosť k ľuďom. Slnko v sieti kolibskej ideológie. Jeden z mála režisérov, ktorého autorita a ľudskosť tu skutočne chýbajú. Odišiel príliš skoro. Do scenára Šiestej vety, ktorý sme napísali spolu s Hankou Cielovou, vstúpil so svojimi témami a mnohé obrazy, s ktorými sme sa predtým natrápili, museli prirodzene vypadnúť, to jednoducho patrilo k veci. Bez toho by nedokázal nakrútiť náš film. Skôr som trpela tým, že ho vrchnosť neskôr pod strašným psychickým tlakom donútila vystrihnúť z negatívu tie scény, na ktorých nám záležalo a bez ktorých z toho vznikol úplne iný film. A tak som sa počas nakrúcania od neho zároveň učila, čo všetko obnáša príprava filmu, čo to znamená pohybovať sa v kolibskom prostredí... Chýbajú mi tie dlhé rozhovory s ním. A je mi ľúto, že po Správcovi skanzenu sa nám už nepodarilo zrealizovať Mňačkov román Ako chutí moc. Neviem si predstaviť lepšieho slovenského režiséra, ktorý by podobný film mohol nakrútiť.

-Spolupracovali ste tiež s ďalšími režisérskymi esami - Jurajom Jakubiskom, Stanislavom Párnickým, Martinom Šulíkom. Ktorú z týchto spoluprác by ste si zopakovali?-
Kára plná bolesti Stana Párnického bola mojím prvým, Šulíkov debut Neha posledným filmom na Kolibe. Stano je priateľ, s ktorým pracovať a tráviť čas je vždy plné podnetov a inšpirácie. Je to človek, ktorý si vždy mohol dovoliť názorový luxus a dodnes si ho uchoval. Martin je rovnako invenčný, pracovitý a hĺbavý človek a je s ním pritom veľká sranda, keďže rád riedi vážnosť chvíle svojím podrezaným jazykom. Zhadzovať veci, aby nevyznievali príliš vážne, aby neprezrádzali príliš skrytú hĺbku myšlienok, to sa zjavne stalo jeho tvorivou metódou. Kto by sa k niečomu takému nepridal?
Na snímke zľava výkonná producentka Beata Greneche, producent Andrej Leca, scenárista Karol Hlávka a dramaturgička Zuzana Gindl Tatárová počas tlačovej konferencie k pripravovanému celovečernému hranému filmu s názvom Ľudská tvár, ktorý je inšpirovaný životom a osudmi Alexandra Dubčeka, 21. marca 2016 v Bratislave.
Foto: TASR/Jakub Kotian

-V roku 2014 ste získali v Los Angeles vysoké medzinárodné vyznamenanie Teaching Award, udeľované svetovou organizáciou vysokých filmových škôl CILECT. Existuje vôbec na Slovensku ďalší laureát tejto filmovej pedagogickej ceny?-
Túto cenu zatiaľ získalo len šesť ľudí na celom svete, napríklad známy taliansky editor Roberto Perpignani z Centro Sperimentale v Ríme, ktorý strihal slávne Bertolucciho Posledné tango v Paríži (1972), alebo pôvabný oscarový film Il Postino (1994) či Roger Crittenden, dlhoročný riaditeľ National Film and Television School v Beaconsfielde, ktorý napísal jednu z najlepších štúdií o Francoisovi Truffautovi, ktoré som čítala. Jedna cena je v Číne, jedna v Mexiku a tá posledná, myslím, v Argentíne.

-Čo pre vás znamenala?-
Uzavretie istého životného cyklu... Ocenenie vašej práce často prichádza až vtedy, keď už nepotrebujete, aby vás povzbudzovalo a poháňalo vpred. Netvárim sa, že ma nepotešilo, no oveľa väčšou odmenou boli pre mňa aj tak gratulácie mojich študentov, ktoré prichádzali e-mailom zo všetkých kútov sveta, kam ich osud zavial. Hotový nekrológ, až to vyrážalo dych... Navyše, podobná cena znamená novú zodpovednosť vo chvíli, keď si človek už pomaly túži dať pohov a začať niečo úplne iné...

-Získali ste vyznamenanie za "pedagogickú všestrannosť, schopnosť viesť študentov ku kontextuálnemu mysleniu a umeleckému výkonu". Zdá sa, že v zahraničí vašu prácu dobre poznajú, nešlo teda len o zhodnotenie pedagogickej činnosti na Slovensku...-
Osem rokov som pôsobila v exekutíve európskych filmových škôl GEECT (súčasť CILECTu), organizovala som medzinárodné konferencie nielen v Bratislave, ale aj v Lisabone, Paríži, Amsterdame... No a dlhé roky som prednášala v zahraničí - v Paríži, Vilniuse, Amsterdame, Jeruzaleme, v Kapskom Meste, na Bali, v Melbourne, bolo toho veľa. Do Bruselu som dochádzala pravidelne niekoľko rokov po sebe kvôli dramaturgii krátkych ročníkových scenárov, kým sa študenti pustia do ich nakrúcania. Analyzovala som ich práce verejne pred všetkými ich spolužiakmi a pedagógmi a vôbec to nebolo jednoduché! Človek musel vážiť každé slovo, aby im neublížil, aby ich nezhodil pred ostatnými a neodradil ich od tvorivého písania. Pokiaľ je však vaša kritika konštruktívna a dokáže ponúknuť nové riešenia, dá sa to, je to odrazu pre všetkých prijateľné. Dodnes si spomínam, ako ma študenti potom odprevádzali až k hotelu. Neboli veľmi zvyknutí, že by sa s nimi niekto delil o vlastnú invenciu a zaraďoval pritom jednotlivé problémy ich práce do širších spoločenských kontextov.

-V socializme sa na školách povinne vyučoval ruský jazyk, kde ste sa naučili po anglicky? Navyše, na takej úrovni, že ste začiatkom 90. rokov mohli vyučovať na New York University?-
V roku 1968, možno ešte o rok - dva skôr, vznikla v Bratislave na Nedbalovej ulici základná škola, kde sa každý deň vyučovala angličtina. Celé to rozbehla pani riaditeľka Vlačihová, vtedy ešte námestníčka ministra školstva. Mala veľmi dobré politické zázemie a rozhodla sa, že takúto školu založí. Začal tam chodiť môj starší brat a bolo úplne automatické, že som sa tam prihlásila aj ja. Od siedmej ľudovej sme, napríklad, prekladali Pána prsteňov. Ale až gymnázium na Metodovej nás zásobilo potrebným slovníkom. Dôležité je asi prekročiť svoj tieň, prestať sa hanbiť a zanovito skúšať rozprávať. Odborný slovník som nabrala až počas pôsobenia na NYU. Bez angličtiny by tam človek neprežil, nikto sa tam s vami nepára, nedá vám zadarmo žiadne výhody ani úľavy. Všetko si musíte vybojovať sama. Začínala som ako bezdomovec, končila večerami s oscarovými tvorcami. Aj keď to všetko nakoniec dobre dopadne, ako u mňa, je to drsná skúsenosť. Len málokto sa neskôr prizná, že sa zložito musel prebíjať v spoločnosti, ktorá je usmievavá, ale nie je láskavá.

-Čím vám boli Američania sympatickí?-
Nezávidia si. Aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá. Keď je tam niekto dobrý, hovoria si - ja budem ešte lepší. Podnecuje ich to k vlastnej výkonnosti. Keď má na Slovensku niekto úspech, treba ho spochybniť a stiahnuť dole za nohu, aby zapadol naspäť do priemeru.

-Výsledkom vášho pobytu na Tisch School of the Arts v New Yorku bola publikácia Holly-woodoo: filmové ilúzie podľa zaručených receptov, ktorú v roku 2001 vydal Slovenský filmový ústav. Ako sa dnes pozeráte na hollywoodske trháky? Zmenili sa po 15 rokoch, alebo tvorivá šablóna zostala nezmenená?-
Prečo by sa menili, keď tak skvele divácky fungujú? Hollywoodsky mainstream je postavený na štruktúre "dobre urobenej" meštiackej divadelnej trojaktovky, ktorú istý Eugen Scribé inscenoval dva roky po porážke Napoleona pri Waterloo. Vyšiel v ústrety divákom, ktorí mali plné zuby vojen, politiky a nešťastí a chceli sa v divadle len dobre zabaviť a odpútať od reality. Hrdina trojaktovky nikdy nepadol tak hlboko, aby nemohol poľahky von. Keď sa rozhodol, že už bude dobrý, dostal druhú šancu na život bez akýchkoľvek následkov a konzekvencií. V tom spočívajú tie smutne preslávené happyendy, ktoré dodnes udržiavajú nažive globálne obnovený americký sen... Dnes sa tá istá štruktúra oblieka do 3D formátu a celej plejády špeciálnych efektov, rozprávkový princíp však zostáva rovnaký.

-Spomeniete filmy, ktoré boli v určitých životných etapách pre vás zásadné?-
Tarkovského Stalker (1979) mi absolútne zmenil pohľad na veci, ukázal mi, že pravda o sebe je niekedy taká krutá a nepredvídateľná, že sa ju vlastne nechceme dozvedieť. Bergmanova Siedma pečať (1959), to bol tiež zásadný zlom v existenciálnom nazeraní vecí, a aj Godardov Bláznivý Petríček (1965), pre mňa skutočne prvý postmoderný film, plný čistej filmárskej invencie a kultúrnych odkazov, a, samozrejme, Antonioniho Zväčšenina (1966). Ovplyvnilo ma veľa filmov - Truffautov Jules a Jim (1962), Viscontiho Gepard (1963), ktorý dokázal noblesne spojiť historické, sociálne a osobné témy v jedinom príbehu, Nakupovači peria (1967) od Petroviča, Vláčilove Údolie včiel (1967) - pre mňa film filmov o kompromise! Popri Bertolucciho Konformistovi (1970) a iných, samozrejme. Za veľmi zásadné dielo pokladám aj Formanov Prelet nad kukučím hniezdom (1975) alebo Prelomiť vlny od Larsa von Triera (1996). A spústu ďalších filmov až do súčasnosti. Filmy nám celé roky pomáhali odhaľovať pravdu života. To, čo sa nesmelo zjaviť v médiách alebo v knihách, ktoré sa vtedy vydávali, bolo v nich prirodzene zakódované, preto film dodnes pokladám za úžasný vyjadrovací prostriedok.

-Platí to aj v čase, keď americká filmová produkcia prevalcovala naše kiná a, ako vy hovoríte, "táto generácia je odchovaná na americkej trojaktovke, ktorá s pravdou života nemá nič spoločné"?-
Doba hegemónie Hollywoodu sa už dávno zmenila, napokon, zmenila sa aj celá postmoderna - filmová plejáda režisérov od Tarantina až po Almódovara zostala v slepej uličke. Aj popkultúrny guru Tarantino začal neskôr len vykrádať a opakovať sám seba. Pritom jeho Pulp Fiction (1994) mám naozaj rada, dosť som o ňom písala a premietala som ho študentom, aby som ich upozornila, ako sofistikovane je to zoštrikované. Keď sa o vážnych témach zrazu nedalo hovoriť vážne, filmári sa začali jednoducho hrať. Postmoderna tak doslova rozmetala spoločenské hodnoty, tie skutočné aj tie predstierané, a zanechala po sebe citeľnú spúšť. Ocitli sme sa vtedy na neprehľadnej križovatke kultúry, v dobe bezvládia, kde žiadny hodnotový systém neplatí. Našťastie, táto križovatka sa akoby mávnutím potterovského prútika zmenila na bezpečný kruhový objazd, z ktorého každý môže pokojne vyjsť svojím smerom. Preto môžu filmy ako Štyri mesiace, tri týždne, dva dni (2007) Cristiana Mungiu, Divoké bytosti južných krajín (2012) Benha Zeitlina, Táto krajina nie je pre starých (2007) od bratov Coenovcov alebo Saulov syn (2015) Lászlóa Nemesa existovať popri Fincherovom filme Zmiznuté dievča (2014), potterovských či tolkienovských ságach a nájdu si svojich divákov. Je dnes skutočne zaujímavé sledovať, ako obecenstvo, ktoré miluje Avatarov a smiešne štylizovaných gréckych bohov, Star Treky, Hviezdne vojny, Ironmanov a všetko to, čo sa melie v kinách plných špeciálnych efektov, to isté publikum dnes oddane sleduje seriály ako House of Cards, Breaking Bad, Game of Thrones... Lebo seriály im prinášajú to, čo v spomínaných filmoch nenachádzajú - detailnú pravdu života. A to suverénne filmovým spôsobom.

-Vyučovanie študentov na umeleckej škole sa zrejme podstatne odlišuje od pedagogickej činnosti napríklad na technických či matematických školách...-
Preto by bolo oveľa lepšie, keby sa na umelecké školy mohli hlásiť už trochu skúsenejší študenti. Náš školský systém a jeho podpora je však nastavená ináč. Preto berieme deti priamo zo stredných škôl a tie si len málokedy prinášajú so sebou nejaký vlastný svetonázor alebo zrelšie postoje. O širšom vzdelaní nevraviac. Ťažko potom začínať s výmenou energie a skúseností, niektorým trvá skutočne roky, kým sa naladia správnym smerom a začnú vedome spolupracovať. Všetko však záleží na dobrom učiteľovi, pokladám to za priam heroické povolanie. V našich učebniach sa dnes totiž dejú najväčšie zázraky...

-Pripúšťate, že ste prísny pedagóg, ktorý dá zo seba všetko, ale potrebuje odozvu. Dostávate ju od svojich študentov na VŠMU? Akí sú?-
Ak za prísnosť pokladáte, že niekto zanovito trvá na tom, aby škola slúžila svojmu pôvodnému účelu, a to komplexnej výchove budúcich filmárov, potom som prísna, áno. Lebo chodiť do školy a naozaj študovať je veľký rozdiel. Viete, v dobe, v ktorej nám vládnu médiá a učia nás predovšetkým konzumu, v čase, v ktorom vzdelanosť a historicky podmienený pohľad prestali byť hodnotou a osobnosťami sa stávajú profánne tváre z obrazovky, ktoré sa navyše hrajú na smotánku, v takej dobe je naozaj ťažké viniť mladých ľudí, že nepoznajú nič iné. Že nečítajú, že im stačí len vygúgliť si potrebnú informáciu a zase na ňu bezpečne zabudnúť. Takto sa predsa dnes žije vo všetkých oblastiach verejného života. Až keď sami prídu na to, že k odbornej práci potrebujú odborné vzdelanie a širšie štúdium, pohnú sa ďalej.

-Je vôbec záujem zmeniť takýto prístup?-
Každá generácia s niečím prichádza a žije. Nám vyčítali dlhé vlasy a krátke sukne a pre tých starších nepočúvateľnú muziku. Naše deti už chodia vystrihané nakrátko alebo dohola. A my sa od nich učíme internetovým návykom a počítačovej gramotnosti, v ktorej sa ony už od narodenia celkom prirodzene hýbu. Technický pokrok a komunikačné systémy v súčasnosti už pokročili tam, kam pokročili a nikto to nezvráti späť. Ale myslím si, že dnešní mladí ľudia budú veľmi prekvapení, ako sa voči nim zachovajú ich vlastné deti, lebo tie čítať možno opäť budú a pôjdu zase po iných hodnotách.

-Máte medzi svojimi študentmi "filmárčiny" budúcich Šulíkov, Vojtekov, Ostrochovských? Prípadne je náznak, že by sa mohla objaviť nová Mira Fornay?-
Tvorivosť nefunguje bez základného hodnotového systému. Ak ho od detstva nenachádzate ani v spoločnosti, a pričasto ani v rodine, je to potom ťažké. Facebook a sociálna exhibícia vám základné väzby nenahradia... Myslím však, že práve umelecká škola môže v študentovi odhaliť a podporiť všetko to dobré, tvorivo zvedavé a talentované, s pomocou čoho môže neskôr niesť vlastnú kožu na trh. Všetky mená, ktoré spomínate, patria filmárom, ktorí sa nikdy nebáli vyjadriť svoj názor a urobili to originálnym a osobitým spôsobom, aj keď to nemuselo byť práve vždy populárne. Myslím najmä na Miru Fornay, nesmierne talentovanú a svojhlavú osobu, ktorá nevyhrala asi len tak pre nič za nič slávny rotterdamský festival! Jej film Môj pes Killer pomenoval už dávno všetko to, čo sa dnes objavuje na našej politickej a sociálnej scéne. Možno aj preto má na Slovensku problémy s podporou svojho ďalšieho filmu, ktorý by mal byť o domácom násilí.

-Od roku 2005 zastupujete Slovensko v Rade kinematografického fondu Eurimages. V čom spočívať práca v tomto fonde?-

Zjednodušene povedané, Eurimages je kinematografický fond Rady Európy podporujúci najmä nadnárodné koprodukcie celovečerných filmových diel, nielen hraných, ale aj animovaných a dokumentárnych filmov. Rada fondu sa stretáva štyrikrát do roka a hodnotí prihlásené projekty, pričom jednotliví zástupcovia obhajujú tie koprodukcie, v ktorých figuruje ich krajina. Aby ste koprodukčný zámer mohli obhajovať, musíte ho poznať nielen do najmenších podrobností, ale musíte byť schopní predstaviť ho aj v širšom kontexte. A je to, samozrejme, aj o tom, ako dokážete v pracovnej skupine bojovať. V júni sme mali v Amsterdame rovných 60 projektov, to znamenalo prečítať 60 scenárov v angličtine a zoznámiť sa so všetkými položkami, ktoré projekt musí povinne obnášať. Národný zástupca však reprezentuje predovšetkým krajinu, ktorá ho vysiela, musí byť objektívny a snažiť sa rovnocenne presadzovať záujmy všetkých producentov nezávisle na osobných sympatiách alebo antipatiách. Každý dobre pripravený projekt by mal dostať rovnakú šancu.

-Aké scenáre a aké témy zväčša dokážu osloviť a získavajú podporu od Eurimages?-
Originálne a dobre napísané. Projekty, ktoré majú reálne pripravenú koprodukčnú schému a potvrdené financovanie, nevyhnutnú domácu podporu a medzinárodnú distribúciu. Bez domácej grantovej podpory sa projekty nemôžu uchádzať o podporu na medzinárodnom fóre. Ak neprejdú komisiou nášho Audiovizuálneho fondu, nemajú v Eurimages prakticky šancu.

-Ako dramaturgička ste stáli za filmami Sedím na konári a je mi dobre (1989), Správca skanzenu (1988), Kára plná bolesti (1985) či Neha (1991). Podieľali ste sa aj na filme Kandidát (2O13), ktorý sa stal po uvedení najnavštevovanejším domácim titulom v kinách. Pod tento cynický thriller sa podpísali vaši študenti. V rozhovore pre TASR ste vtedy uviedli, že je to prvý film, ktorý konečne smeruje k sebareflexii, zrazu pomenováva veci, ktoré nikto nechce vidieť. Splnil Kandidát svoje poslanie?-
Zdá sa, že hej, ak si získal divákov a ich pozornosť. Mal premiéru niekoľko mesiacov pred prezidentskými voľbami, možno dal ľuďom istý podnet na premýšľanie popri tom, že sa zabavili...

-Na akých projektoch pracujete v súčasnosti?-
Vďaka spoločnosti Wandal Production producentky Wandy Hrycovej sa práve nakrúca Čiara. Scenár filmu napísal mladý spisovateľ a scenárista Peter Balko, tak trochu za pomoci celého tvorivého tímu, nakrúca ho skúsený režisér Peter Bebjak. Je to príbeh z našej východnej hranice v čase nástupu Schengenu, no je aktuálny dodnes. Film vzniká v spolupráci s Ukrajinou, no vyzerá to zatiaľ tak, že nakrúcanie budeme musieť prerušiť pre nedostatok peňazí. Čo to spôsobí, to si nedokážem ani predstaviť. Príslušná komisia Audiovizuálneho fondu výrobu nášho filmu jednohlasne podporila, no napriek tomu sa naň nenašli financie a projekt zostal v tejto dôležitej fáze filmovania nepodporený. Všetci však pevne dúfame, že sa to na jeseň zmení a rozkrútený film budeme môcť šťastne dokončiť.

-Nedávno ste boli súčasťou tímu, ktorý médiám prezentoval film o Alexandrovi Dubčekovi. Nakrútiť by ho mal slávny režisér Andrej Končalovskij. V akom štádiu je projekt Ľudská tvár?-
Príbeh Alexandra Dubčeka, charizmatického politika, s ktorého tvárou sa spájajú vytúžené politické zmeny v rokoch 1968-1969 a ich ťarcha, ktorá ležala najmä na jeho pleciach, je neuveriteľne silná téma. História nám však až pričasto ukazuje, že malé dejiny akokoľvek hrdinské, sa dajú príliš ľahko utopiť v politických záujmoch veľkého sveta - i to je potrebná téma, o ktorej treba v súčasnom svete hovoriť. Takto to chápe aj Andrej Končalovskij, ktorý s nami pracuje na literárnej príprave. Námet a scenár vzniká s jeho pomocou, za našu stranu na ňom spolupracuje Karol Hlávka. V septembri nás čaká spoločné stretnutie nad pripraveným scenárom.

Rozhovor so Zuzanou Gindl-Tatárovou je súčasťou projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.