< sekcia Publicistika

M. KOPCSAY ANALYZUJE SUMMIT TRUMP - PUTIN: Skúška pre Európu

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Putinove mocenské a Trumpove obchodné záujmy sú podľa analýzy Máriusa Kopcsaya skúškou pre Európu.

Máme veľa nepriateľov, myslím si, že Európska únia je nepriateľom pre to, čo nám robí v obchode... Čína je ekonomický nepriateľ. Ale to neznamená, že sú zlí, nič to neznamená. Znamená to, že nám konkurujú... Rešpektujem vedúcich predstaviteľov týchto krajín, ale v obchodnom zmysle nás skutočne využili, a mnohé z týchto krajín sú v NATO a neplatili účty...

Spôsobom sebe vlastným si americký prezident Donald Trump zauvažoval krátko pred svojim dlho očakávaným stretnutím s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Už na nedávnom summite NATO vytkol spojencom, že do zoskupenia prispievajú nedostatočne a Američania na nich doplácajú. (Objavili sa dokonca informácie, že Trump pohrozil odchodom USA z Aliancie, čo však francúzsky prezident Macron poprel.)

Ešte tvrdšie sa Trump pustil do Nemcov pre ich účasť na projekte Nord Stream II. Vyhlásil, že Nemecko je pod „totálnou kontrolou“ Ruska a je „rukojemníkom“ Moskvy. (Hoci to bola práve nemecká kancelárka Merkelová, ktorá sedela zoči-voči Putinovi pri rokovaniach o urovnaní ukrajinského konfliktu v Minsku.) No a vzápätí si nadšene potriasal ruku s Putinom. S tým Putinom a z toho Ruska, pre ktoré sa Trump hnevá na svojich európskych spojencov.

Ak by sme za jeho postojmi hľadali nejaké princípy alebo hodnoty, javili by sa nám prudko nekonzistentné. Lenže u Trumpa hodnoty nehľadajme. Jeho pohľad na svet je čisto obchodnícky. Plochý. Napokon na otázku, pripusťme, že neveľmi duchaplnú, či Putina považuje za priateľa, alebo nepriateľa, odpovedal: „Toto skutočne teraz neviem povedať. Čo sa mňa týka, konkurent.“



Roky konkurencie



Trumpovi sa intuitívne podarilo výstižne charakterizovať novodobú históriu vzťahov medzi USA a Ruskom, resp. predtým Sovietskym zväzom. Vždy išlo o konkurenciu, ktorá sa v istých obdobiach menila na spoluprácu a niekedy zasa na viac či menej otvorené nepriateľstvo.

Len pre osvieženie pamäti, diplomatické vzťahy medzi Ruskom a USA siahajú do začiatku 19. storočia. Na istý čas ich prerušila boľševická revolúcia, keďže Spojené štáty najprv odmietali nadviazať formálne vzťahy s boľševickými predstaviteľmi. Až 13. decembra 1933 nastúpil nový veľvyslanec USA v Sovietskom zväze William Bullitt.

Po spojenectve počas boja proti spoločnému nepriateľovi v 2. svetovej vojne, vzťahy medzi mocnosťami opäť ochladli. Svet smeroval k studenej vojne a európsky kontinent k rozdeleniu na dva nezmieriteľné bloky. Kontakty medzi USA a ZSSR sa obnovili až v roku 1955, kedy už bol pri moci Nikita Chruščov.

Aj v čase zdanlivého uvoľnenia však prišlo niekoľko dramatických okamihov. Napríklad zostrelenie amerického špionážneho lietadla U-2 nad sovietskym územím (1960) a najmä tzv. Karibská kríza (október 1962), keď sa obe krajiny ocitli na hrane priamej vojenskej konfrontácie. K nej napokon nikdy nedošlo. Už samotné hromadenie zbrojného resp. jadrového arzenálu na oboch stranách, ktoré jej malo zabrániť, však znamenalo narastajúcu hrozbu. A tá skôr či neskôr priviedla politických lídrov za rokovací stôl. Dokonca sa tak stalo už v 70. rokoch, za éry Leonida Iľjiča Brežneva.


Ruská móda



Na akom tenkom ľade stál svet preplnený jadrovými zbraňami, dokresľuje udalosť z 26. septembra 1983, keď sa ruský poručík Stanislav Petrov musel v priebehu sekúnd rozhodnúť ako zareaguje na hlásenie o piatich raketách letiacich na Sovietsky zväz. Poplach vyhodnotil ako falošný, čo sa vzápätí potvrdilo. Ťažko odhadnúť, čo by bolo nastalo v opačnom prípade.

Vzťahy medzi ZSSR a USA sa začali zlepšovať po roku 1985, keď sa sovietskym lídrom stal Michail Gorbačov. V období zmierňovania napätia a podpisovania odzbrojovacích dohôd dokonca Západ zachvátila vlna ruskej módy – ešte aj populárny Sting presviedčal publikum v piesni, že Rusi tiež milujú svoje deti.

Našim domácim odleskom bola pesnička Miss Moskva Jiřího Korna. V Československu však isté nadšenie pre Sovietsky zväz v tom čase vyplývalo skôr z „perestrojky“ (prestavby) a „glasnosti“ (úprimnosti) vďaka ktorým odrazu v ZSSR panovala slobodnejšia klíma, než v našich končinách. Pamätníci sa rozpomenú, že Česi a Slováci vítali Michaila Gorbačova v roku 1987 ako posla nádeje – až kým im nedošlo, že on namiesto nich Biľaka z funkcie neodstaví.

Tieto zdanlivé detaily však s odstupom tridsiatich rokov pripomínajú, že naozaj môže existovať aj niečo ako úprimné sympatie k Rusku. A to vtedy, keď sú vyvolané nie propagandou či podozrivými aktivitami Nočných vlkov, ale zaslúženým rešpektom k tomu, čo sa v ruskej spoločnosti deje.


Pozor na pošliapané ambície



V optimistických farbách sa javili vzťahy medzi Východom a Západom aj po páde železnej opony, ktorý na spoločnom stretnutí na Malte potvrdili George Bush a Michail Gorbačov. Rusko sa s istými príznačnými komplikáciami (pokus o puč proti Gorbačovovi a potom aj proti Jeľcinovi) menilo na demokratickú krajinu. Podpísalo s NATO dokonca aj program Partnerstvo pre mier.

Na druhej strane si znovu treba pripomenúť slovo „konkurencia“. Vektor veľmocenských ambícií ostal v ruskej politike prítomný. Oslabovali ho vnútorné problémy krajiny sprevádzajúce transformačný proces. A naopak, posilňovali ho signály, ktoré ruská strana chápala nie ako zbližovanie rovnocenných partnerov, ale ako blahosklonné gesto Západu voči bývalému súperovi, ktorý utrpel porážku.

Bill Clinton a Boris Jeľcin na summite NATO-Rusko 27. mája 1997 podpísali deklaráciu, ktorá Rusko – ako bývalého nepriateľa – prekvalifikovala na spojenca NATO. Rusi však zároveň nesúhlasili s rozširovaním Aliancie. „Rusko nezopakuje inváziu do Československa v roku 1968, Rusko však má právo brániť svoje vlastné záujmy," povedal vtedy ruský minister zahraničných vecí Jevgenij Primakov.

Nesúhlas s bombardovaním Srbska (1999), spor o Protiraketovej obrane USA, ktorý sa dotkol aj susedného Česka, či vojna v Gruzínsku (2008) vracali rusko-americké vzťahy opäť viac do konfrontačnej polohy. Vyhrotili sa v roku 2014 po ruskej anexii Krymu a rozpútaní konfliktu na východnej Ukrajine.


Svet je iný, než za studenej vojny



A čo sa napokon udialo? Nech si myslíme o vplyve Ruska na voľby v USA čokoľvek, má súčasná Amerika toho najlepšieho prezidenta, akého by si mohli Putin a spol. želať. Jeho čisto obchodné vnímanie sveta sa skvele dopĺňa s Putinovými rovnako priamočiarymi mocenskými ambíciami.

Bývalý minister Ivan Šimko komentoval stretnutie štátnikov v Helsinkách slovami: „Pragmatický americký vodca si s pragmatickým ruským vodcom vykolíkovali svoje záujmy vo svete, ale predovšetkým si porozumeli vo svojej averzii voči slobode. Trumpov svet múrov, colných bariér a štandardizovaného typu občana si našiel prirodzeného spojenca.“

Za Putinom a Trumpom možno naozaj vidieť aj príbuzné obchodné záujmy (i keď v konečnom dôsledku zasa len konkurenčné), napríklad nápadnú spätosť s fosílnymi energetickými zdrojmi a očividnú snahu vydolovať z nich, čo sa ešte dá. (Trump vyhlásil vojnu obnoviteľným zdrojom energie, ktoré v USA zažili obrovský rozmach, Ruska sa tento civilizačný trend nijako zvlášť nedotkol.)

V porovnaní s érou studenej vojny – o ktorej repríze sa hovorí v spojitosti s dnešnou konfrontáciou medzi Ruskom a Západom – je tu však aj niekoľko významných rozdielov.


Sloboda a fosílie



Na rozdiel od situácii, keď v USA vládli politici a v ZSSR komunistickí funkcionári, sa dnes karta obrátila a ruský prezident vykazuje prevahu nad americkým kolegom.

Putin sa napríklad po summite s Trumpom poponáhľal oznámiť svetu, že sa ich stanoviská k anexii Krymu líšia – aby tak otupil ostrie kritiky, ktorá Trumpovi pohotovo vytkla servilitu voči Kremľu a fakt, že prezident USA nenastolil tému Ukrajiny.

Trumpa beztak najviac zamestnáva on sám a obhajova vlastnej legitimity, veď aj na summite resp. po ňom bola jednou z hlavných tém otázka, či mu teda Rusi pomohli k zvoleniu, alebo nie.

No a vari najzásadnejšou odlišnosťou je fakt, že svet už nie je bipolárny. Je tu napríklad Európska únia, ktorá však rovnako irituje obchodníka Trumpa i mocenského hráča Putina.

Nezanedbateľnou útechou je fakt, že Trump nie je Amerika. Že fungujúce inštitúcie v USA dávajú prezidentovi isté mantinely. A že euroatlantické spojenectvo funguje i napriek tomu, ako ho Donald Trump komentuje rátajúc doláre v peňaženke. Pre Európu – a teda aj jednotlivé členské štáty a ich voličov – však bude v tomto čase mimoriadne dôležité uvedomovať si, ba dokonca trvať na tom, že práve sloboda nie je artiklom, s ktorým sa môže obchodovať. A že udržanie demokratického a slobodného usporiadania, aj keď by už Spojené štáty neboli jeho pilierom, je stále nielen nevyhnutné, ale aj možné.

Lenže, a to je štvrtá odlišnosť, žijeme vo svete, v ktorom bledne osobná skúsenosť ľudí s totalitnými režimami a v ktorom sa vďaka internetu šíri hlúposť závratnou rýchlosťou a hlavne veľmi efektívne.

Výslednicu týchto tendencií je ťažké predvídať. Minie sa sloboda skôr, než fosílne zdroje, ktoré Trump a Putin stelesňujú? Alebo sa oni a ich (ne)chápanie sveta stanú fosíliami?

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.