< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Zákon porušený bol

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

J. Hrabko komentuje mandáty poslancov.

Mandátový a imunitný výbor parlamentu dnes rozhodol, že mandáty bývalých poslancov V. Stromčeka, P. Kažimíra a M. Jankovskej zanikli v súlade s Ústavou a zákonom o podmienkach výkonu volebného práva. Odporučil pritom „za účelom odstránenia prípadných budúcich nejasností pri nastupovaní náhradníkov precizovať ustanovenia zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NR SR v znení neskorších predpisov v nadväznosti na Čl. 81 Ústavy SR.“

Výbor tak urobil na základe požiadavky predsedu NR SR A. Danka, ktorý tvrdí, že v súvislosti so vzdaním sa mandátu poslancov zákon porušený nebol. Faktom však zostáva, že zákon porušený bol a to jednoznačne a nespochybniteľne. Konkrétne, spomínaný zákon o rokovacom poriadku parlamentu, ktorý by mal byť pre poslancov – vrátane poslanca A. Danka – spolu s Ústavou bibliou.

Nejde o vzdanie sa mandátu poslanca a vyhlásenie nastúpenia náhradníka, v tom predseda parlamentu nijako nepochybil. V zákone o rokovacom poriadku je však v súvislosti so vzdaním sa mandátu poslanca zrozumiteľne napísané: „Mandátový a imunitný výbor rokuje vo veciach straty mandátu poslanca, vzdaní sa mandátu poslanca alebo jeho zániku.“ A taktiež, že NR SR „berie na vedomie neuplatňovanie mandátu poslanca, vzdanie sa funkcie poslanca a zánik mandátu poslanca.“

A tak je to dobre aj správne, precizovať nie je potrebné v tejto súvislosti nič. Stačí iba rešpektovať citované znenie zákona o rokovacom poriadku parlamentu. Predseda NR SR totiž nemôže už zo zásady a z povahy veci vykonávať závažné kroky a postupy súvisiace s mandátom bez akejkoľvek kontroly ostatných poslancov. Už iba preto nie, lebo sa môže napríklad „pomýliť“ v poradí náhradníkov alebo si „nevšimnúť“ počet voličmi udelených prednostných hlasov, ktoré pri nastupovaní náhradníkov zohrávajú značnú úlohu. Napríklad.

Isto, niekedy proti politickej vôli nepomohla ani kontrola parlamentom, ale až súdom. Stačí si pripomenúť kauzy F. Gauliedera alebo E. Spišáka. Ale aj preto, aby sa takéto časy už nevrátili, je potrebná aj neustála kontrola moci, ktorú má predseda parlamentu. Aby sa - či už náhodou alebo zámerne - jeho moc nepremenila na svojvôľu.

Rozhodnutie mandátového a imunitného výboru tak možno označiť za alibistické. A nesprávne. Z jeho odporúčania je totiž evidentné, že sa v súvislosti so vzdaním sa mandátu poslancov zaoberal aj zákonom o rokovacom poriadku parlamentu, ale ho neaplikoval. Jasné je tiež to, že predseda parlamentu by mal postupovať v súlade so zákonom, a nie v rozpore s jeho znením.