Ústavný súd nevyhovel návrhu prezidentky Z. Čaputovej a skupiny 42 poslancov z bývalej vládnej koalície, ktorí ho žiadali, aby vyslovil nesúlad paragrafu 363 až 367 Trestného poriadku s Ústavou. Rozhodnutie, proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok, má spolu 56 strán.

Ako obvykle, posudzovať ho možno nielen z vecného, ale tiež politického obsahu – a tým je jednoznačný fakt, že navrhovatelia v spore o ústavnosť paragrafu 363 prehrali. Nečudo, keďže tento spor bol od začiatku viac politickou, ako ústavnou agendou.

Poukazuje na to aj fakt, že hoci bývalá vládna koalícia čítala podporu historicky najvyššieho počtu 95 poslancov, v politickom riešení zlyhala a v spolupráci s prezidentkou sa preto rozhodla jej časť pokračovať v politickom spore na Ústavnom súde. Prehrali. Uznať to síce veľmi nechcú a skôr hľadajú rôzne výhovorky čo a ako Ústavný súd myslel, povedal a vyložil. Tak, aby to bolo aspoň v zdanlivom v súlade s ich predchádzajúcimi vyjadreniami. Jednoducho povedané, vykrúcajú sa, podobne ako sa snažili vykrútiť § 363. Lebo silných politických rečí – ale bez vecných argumentov o tom, ako je uvedený paragraf v rozpore s Ústavou – mali ako maku.

Napríklad, že generálny prokurátor použitím § 363 nahrádza rozhodnutie súdu. Ústavný súd však v rozhodnutí okrem iného tiež povedal, že „takýto stav rozhodovanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení nenavodzuje, pretože generálny prokurátor ním rozhoduje negatívne v tom, že právoplatné rozhodnutia prokurátora alebo policajta iba zrušuje, ale tým o vine a treste za trestné činy nerozhoduje (teda neodsudzuje a netrestá ani neoslobodzuje spod obžaloby), a preto ústavný súd ani v tejto časti návrhu nevyhovel.“

Súd tiež upozornil na to, že konanie pred ním by „nemalo byť pokračovaním takého zákonodarného procesu, v ktorom sa subjekt zákonodarnej iniciatívy nota bene ako súčasť parlamentnej väčšiny neúspešne snažil presadiť svoju predstavu o právnej úprave príslušných spoločenských vzťahov. Úlohou ústavného súdu nie je riadny zákonodarný proces nahradiť.“

A ešte dva krátke citáty z rozhodnutia Ústavného súdu. Prvý je takpovediac všeobecný: „V závere ústavný súd uvádza, že pozorne vníma spoločenskú a odbornú diskusiu o napadnutých ustanoveniach. Táto diskusia je dôsledkom aplikácie napadnutých ustanovení v niektorých verejnosťou sledovaných prípadoch vrátane tých, ktoré ako príklad uvádzajú aj navrhovatelia. Aplikácia napadnutých ustanovení v týchto prípadoch môže vyvolávať pochybnosti o vhodnosti napadnutých ustanovení, ale sama osebe nie je ústavne relevantná a nepredstavuje ani ústavne relevantný predmet prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov.“

A druhý konkrétny: „Samotná navrhovateľka vo svojej replike zároveň uviedla, že cieľom jej návrhu nie je nevyhnutne úplné odstránenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní z Trestného poriadku. Rovnako jeho podstatou nie je ani vyhodnocovať prax ktoréhokoľvek generálneho prokurátora pri aplikácii § 363 a nasl. Trestného poriadku v individuálnych trestných veciach. Toto vyjadrenie však nekorešponduje s obsahom podaného návrhu a tiež repliky navrhovateľky, v ktorých sa zaoberá najmä neprimeranou aplikáciou napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom.“

Ústavný súd rozhodnutím o súlade § 363 s Ústavou tak nadviazal aj na nezabudnuteľné vyjadrenie ústavného sudcu Š. Ogurčáka z roku 1994, ktorými chcelo HZDS vyhodiť z parlamentu Demokratickú úniu: „Navrhovatelia na základe toho, čo tvrdili, nemohli žiadať to, čo žiadali, alebo ak chceli dosiahnuť to, čo žiadali, mali tvrdiť čosi iné, ako tvrdili.“

A to je fajn, hoci vykrúcačky viacerých partají o § 363 budú pokračovať – faktom však zostane, že zmeniť ho nezvládli ani politicky, ani zákonne a ani ústavne.