Litovský Vilnius, v ktorom sa koná dvojdňový summit NATO, je aktuálne pupkom sveta. Samozrejme, nie zemepisne, ale politicky – kto neverí, nech si porovná napríklad počty Patriotov, ktoré nedávno chránili Slovensko s tými, ktoré nateraz chránia Vilnius.

Je nepochybné, že vzhľadom na pokračujúcu vojenskú agresiu a genocídu Ruska na Ukrajine nebude súčasný summit prechádzkou takpovediac ružovým sadom. Na to je doba priveľmi zlá. Členské štáty sa v súčasnosti nemôžu povedzme handrkovať o to, kto koľko do NATO prispel, kto viac a kto menej, ale sú nútené s vážnou tvárou hovoriť o pôvodnom zmysle, nástrojoch a záväzkoch, vďaka ktorým NATO vzniklo. Tak, aby ich bolo schopné v prípade ohrozenia už nielen teoreticky, ale hlavne prakticky dodržať a plniť. To, čo hrozí svetu a najmä Európe dnes, im dlhé desaťročia nehrozilo, to azda netreba ani pripomínať. Svet sa však zbláznil a – ľudovo povedané – pán tvorstva blázni ďalej.

Posilnenie NATO o Fínsko a čoskoro aj Švédsko je nielen dobrou správou, ale aj priamym vkladom V. Putina, bez politiky ktorého by sa tak s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nestalo. Aliancia by jeho vklad mala rozmeniť na drobné, hoci to nebude vôbec jednoduché.

A podobne je to s členstvom Ukrajiny, ktoré síce nateraz na rokovacom stole neleží, ale v budúcnosti ležať môže a zrejme aj bude. Naformulovať tak záverečný text summitu ako aj následne text, ktorý bude prijateľný pre NATO aj Ukrajinu, nebude ľahké, ale politici to isto zvládnu – iná cesta totiž neexistuje. Vedia, že to musí byť tak, aby boli obe strany – NATO aj Ukrajina – s formuláciami buď spokojné alebo rovnakou mierou nespokojné. To je základ, keďže rôznym interpretáciám a vysvetľovaním niektorých formulácií sa nevyhnú tak či tak.

Slovenské domáce škriepky, ktoré súvisia s uvedeným summitom NATO, si netreba všímať. Vôbec. Jednoducho povedané – nezáleží na nich a ani od nich nič, ide iba o vybavovanie partajných účtov a snahu zaujať pred voľbami.