< sekcia Publicistika

HRNKO:Československo nesplnilo, čo Slovákom sľúbilo, no otvorilo bránu

Anton Hrnko v TABLET.TV Foto: TABLET.TV

Zemanovo vyjadrenie o Dubčekovi bolo nechutné. Ak by Dubček neodmietol odletieť z Moskvy bez Kriegela, Sovieti by si ho tam nechali, povedal v TABLET.TV podpredseda SNS, historik A. Hrnko.

Bratislava 23. januára (Teraz.sk) – Česi oslavujú 28. október ako svoj kľúčový sviatok, lebo vtedy dosiahli vrchol svojho národného snaženia. Po 300 rokoch získali štát, kde sa síce v ústave písalo o československom národe, ale v skutočnosti išlo o národ český.

„Československo nesplnilo to, čo Slovákom sľubovalo, ale otvorilo im obrovskú, širokú bránu k tomu, aby sa k tomu sami mohli dostať. Československo bol český štát, v ktorom boli aj Slováci. Od roku 1945 to už bol formálne spoločný štát, Košický vládny program a následne aj ústava z roku 1948 definovala Československo ako spoločný štát Čechov a Slovákov. Ústavný zákon z roku 1968 definoval štát ako federatívny a ústavný zákon o národnostiach ešte pridal, že štátotvorným činiteľom sú aj národnosti. Vyslovene unitárne bolo Československo len 20 rokov,“ povedal pri príležitosti tohoročných okrúhlych výročí historických udalostí Slovenskej a Českej republiky v diskusii na TABLET.TV podpredseda SNS, historik Anton Hrnko.

Po celú históriu spoločného štátu, vrátane obdobia federácie, však bol podľa neho vzťah medzi Čechmi a Slovákmi asymetrický. Na jednej strane to bolo podľa neho dané aj objektívne, český národ mal z historických dôvodov náskok tak v kultúre, ako aj ekonomickej úrovni. Nevypočutá túžba Slovákov po rovnoprávnosti však podľa Hrnka dlhodobo podkopávala základy štátu. Pripomenul, že v čase vzniku sa "česko - slovenská" republika ešte písala so spojovníkom.

„Musíme si položiť otázku, prečo Česko-slovenská republika, ktorá vznikla spoločným úsilím Slovákov a Čechov, počas svojej histórie dva krát zanikla. Lebo ten štát nebol schopný naplniť myšlienku, na ktorej vznikol. Slováci v Clevelandskej, Pittsburgskej dohode, Kyjevskom protokole, aj Deklarácii slovenského národa prijatej 30. októbra 1918 v Martine chceli vybudovať spoločný štát s Čechmi. Myšlienka bola, že sa spojíme s Čechmi, aby sme sa dostali spod maďarskej nadvlády. Ale Česi to takto nechápali,“ povedal Hrnko.

Rok 1989 tak podľa neho nepriniesol len potrebu demokratizácie spoločnosti, ale znovuotvoril aj otázku národného sebaurčenia Slovákov. „Slovenská národná strana mala už pri svojom vzniku jasno v tom, že chce, aby bolo Slovensko suverénnym štátnym celkom, ale nevzpierala sa nejakej možnosti, kde by tieto suverénne celky spolupracovali napríklad na báze konfederácie. A boli tam aj silné prúdy, ktoré od začiatku išli po samostatnosti,“ tvrdí Hrnko.

Definitívne sa to podľa neho zmenilo v 12. decembri 1990, kedy bol prijatý ústavný zákon o kompetenciách. „Ukázalo sa, že Česi nestoja o taký spoločný štát, kde by sa rozhodovalo fifty - fifty. A možno sa to ani nedalo. Boli to dva celky, ktoré hľadali nejakú kompatibilitu a nenašli ju,“ povedal.



Hrnko nesúhlasí s názormi, že o rozdelení federácie malo prebehnúť referendum. Aj väčšina tých Slovákov, ktorí v roku 1992 podporovali federáciu, mala podľa Hrnka o jej forme predstavu, s akou by väčšina českého národa nesúhlasila. V referende by sa teda ľudia zo sentimentu možno aj postavili za federáciu, ale potom by znovu neboli schopní nájsť takú jej formu, ktorá by vyhovovala obom stranám a konflikt by sa ďalej vyostroval.

„Keby v roku 1918 robili referendum a pýtali sa Slovákov a Čechov, či chcú opustiť c. k. monarchiu, určite by hlasovali proti. Jednoducho nepôjdu do niečoho, čo nepoznajú,“ povedal Hrnko, podľa ktorého sú ľudia pri hlasovaní o takýchto veľkých zmenách obvykle skôr opatrní a konzervatívni.

„Ľudia by možno aj chceli, možno aj väčšinovo. Ale my sme na jednej strane nemohli nič presadiť bez Čechov, na druhej strane sme vedeli účinne brzdiť českú vôľu. Jediné správne riešenie bolo, že sa to rozišlo. A že sa to rozišlo mierovým spôsobom,“ zdôrazňuje podpredseda SNS.

„Dnes, napriek konfliktom z minulosti, žijeme usporiadane, kultúrna výmena je možno väčšia ako za federácie. Neprerušili sme to, čo nás spájalo a odstránili sme všetko to, čo blokovalo naše dobré vzťahy. Keď sa pozrieme na Srbov a Chorvátov, tí budú potrebovať desaťročia, ak vôbec niekedy zabudnú na to, že sa navzájom zabíjali,“ poznamenal Hrnko.


Za a proti osamostatneniu


Problém nevidí ani v tom, že mali ľudia v roku 1992 na zotrvanie vo federácii alebo jej rozdelenie rôzne názory. „Všetky postoje boli vtedy legitímne. Ja som nikdy nespochybňoval legitimitu postoja tých, ktorí chceli zachovať federáciu. Mali taký istý nárok na svoj názor, ako som mal ja,“ povedal.

Dnes sú však podľa neho dva úspešné samostatné štáty realitou a zdá sa, že rozdelenie obom prospelo. Za absurdné považuje najmä to, ak niekto pozitívne hodnotí príbeh Slovenskej republiky ako úspešný a zároveň stále kritizuje, že v roku 1993 vznikla.

„Že tlak zospodu bol, ukázali voľby v roku 1992. Šancu mal každý, aj Čarnogurský, aj Gál. Každý, kto bol v KDH a VPN, mohol pochopiť a moderovať tento proces. Lenže oni sa postavili proti a zmangľovalo ich to. Z politického priestoru ich vytlačil človek, ktorý mal iné predstavy o demokracii a ten štát urobil,“ spomína Hrnko.

On osobne sa na protest proti vláde Vladimíra Mečiara rozišiel s SNS a vrátil sa po nej až po dlhých rokoch v čase, keď jej predsedá Andrej Danko. Napriek tomu nesúhlasí s názorom prezidenta Andreja Kisku, podľa ktorého boli Mečiarove vlády po roku 1993 zločineckým režimom.

„My, ako Slovenská národná strana, sme podporovali proces, ktorý smeroval k osamostatneniu, lebo my sami sme neboli politicky tak silní, aby sme to osamostatnenie dokázali urobiť. Ale keď sa ukázalo, že sa vláda odchyľuje od európskych hodnôt, od ktorých sme boli existenčne závislí, som sa od toho odklonil,“ povedal Hrnko.

„Ale zasa, nie je možné sa na toto obdobie dívať očami ako prezident Kiska, ktorý povie, že to bol zločinný režim. Bol to režim, ktorý skúšal svoje hranice. Všetky tranzitívne režimy ich do tej, či onej miery skúšali. Ja som sa vtedy postavil proti tomu preto, že som presvedčený demokrat. Chcel som, aby mala Slovenská republika budúcnosť hodnú toho, dnes už 160 ročného zápasu o národnú suverenitu,“ poznamenal.

Historická korektnosť


Podľa Hrnka napríklad prvý Štefánikov návrh, ktorý išiel na francúzsku vládu, bol návrh na zriadenie slovenských légií, nie československých. „Zmenil to na československé, až keď sa dali dohromady s Masarykom. My sme sa dostali do štátu, ktorého ideológia bola proti konceptu, ktorý Slováci presadzovali v odboji. V ich koncepte štátu, ktorý sa vyhlásil 28. októbra, sa obnovila historická česká štátnosť, ku ktorej sa pripojilo Slovensko,“ povedal Hrnko.

Vinníkom pádu Československa koncom tridsiatych rokov sú podľa neho najmä svetové mocnosti, ktoré nás zradili počas Mníchovského diktátu. Ak by sa však skôr doriešili otázky vzťahov Čechov a Slovákov, spoločný štát by bol podľa neho omnoho pevnejší.

Takto sa koncom tridsiatych rokov podľa neho veľa Slovákov s nadšením pustilo do boja za autonómiu, o ktorej sa pritom pôvodne hovorilo už v čase vzniku Česko-slovenska.

Žilinskú dohodu o autonómii z roku 1938 považuje Hrnko za historický medzník bez ohľadu na to, akí politici ju podpísali. Pripomenul, že sa na ňu odvoláva aj neskoršia Vianočná dohoda slovenských antifašistických politických síl z roku 1943.

Národné hnutie sa však podľa neho vtedy snažilo realizovať v zlom čase rastúceho vplyvu nacistického Nemecka a podľa Hrnka svoju historickú úlohu napokon nezvládol ani prezident Jozef Tiso.

„Ani Tiso, ani ďalší politici (v roku 1938, pozn. Teraz.sk) nevedeli, ako to skončí. Jednoducho, nasadli na zlú loď a tá ich odniesla inde, ako možno aj sami chceli. Ale národ predsa nemôže padnúť len preto, že padne politická reprezentácia. Ja som sa aj kvôli tejto historickej skúsenosti obával, aby sa štát opäť neponoril len preto, že politici opäť nie sú schopní zvážiť všetky dôsledky svojej politickej činnosti,“ poznamenal na margo svojich obáv z Mečiarovej vlády Hrnko.

„Komunizmus nám tu nechal akvárium s rybou polievkou a my sme mali dosiahnuť, aby tam namiesto nej znova plávali rybičky. Teda niečo nemožné. A postupne, či už za Mečiara, Dzurindu, Fica, alebo aj Radičovej, sa to akvárium čistilo,“ vysvetľuje Hrnko. „Dnes môžeme povedať, že tam už rybičky plávajú, aj keď stále nie je všetko v poriadku. Ako malý národ môžeme robiť len to, čo nám dovolia okolnosti. A každé obdobie, mečiarovské, dzurindovské, ficovské či Radičovej, každé určitým spôsobom posunulo transformáciu ďalej,“ dodáva Hrnko.

Na margo aktuálneho roka pripomínania si spoločných výročí Českej a Slovenskej republiky Hrnko poznamenal, že väčšina politikov je historicky negramotná, jednotlivé udalosti nehodnotia dynamicky a v dobovom kontexte.

Napríklad podľa neho nie je korektné hodnotiť rok 1938 z uhla pohľadu roku 1945.

Nemá zmysel hovoriť o tisícročnom národnostnom útlaku Slovákov, keď v skutočnosti začal až koncom devätnásteho storočia. „Ak hovoríme o tisícročnom národnostnom útlaku Slovákov, treba povedať, že skutočný národnostný útlak začal až po uhorsko – rakúskom vyrovnaní v roku 1867. To bol naozaj tvrdý útlak, ale nemôžeme ho presunúť na celých tisíc rokov,“ poznamenal Hrnko.

Zemanovo vyjadrenie o Dubčekovi


„Alebo to nechutné vyjadrenie Miloša Zemana na adresu Alexandra Dubčeka. Dubček síce podpísal moskovský protokol a Kriegel nepodpísal. Ale Sovieti nechceli Kriegla pustiť domov, chceli ho tam zadržať a Dubček odmietol odletieť z Moskvy, pokiaľ sa Kriegel nevráti s nimi do Československa,“ uviedol Hrnko ako príklad nesprávnej historickej interpretácie nedávne vyjadrenie českého prezidenta.

Po okupácii Československa v roku 1968 totiž celá delegácia na čele s Alexandrom Dubčekom podpísala v Moskve protokol z rokovaní, jediný, kto našiel odvahu nepodpísať, bol František Kriegel. Zeman naznačil, že ostatní boli zbabelci, vrátane Dubčeka.

„Otázka je, kto bol odvážny a kto nebol. Či by bolo riešenie nepodpísanie protokolu a zrútenie československého štátu pod okupáciou? Dubček vedel, že Američania dali Sovietom voľnú ruku, nech si tu urobia poriadok podľa seba. Tak, ako si ho oni robili v svojej sfére. Túto istú otázku predtým riešil Beneš a jeho pán Zeman za zbabelca neoznačil,“ reaguje Hrnko.

Aj obdobie komunizmu malo podľa neho rôzne fázy, iné bolo v päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych či napokon osemdesiatych rokoch minulého storočia a v dobových kontextoch by sa malo aj hodnotiť.

Záujmy


Slováci aj Česi majú podľa neho stále mnohé spoločné záujmy. „Mali sme ich aj v roku 1918. Našimi najbližšími spojencami sú Česi a ich najbližšími spojencami sme my. Za predpokladu, že sa nebudú stále vyťahovať čechoslovakistické resentimenty a budeme si vážiť jeden druhého ako samostatné subjekty, so všetkými svojimi chybami, budeme sa brať takí, akí sme, myslím si, že naše vzťahy majú veľkú budúcnosť,“ uzavrel Hrnko.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.