< späť

Veľký význam mala v 1849 prísaha na prápor dobrovoľníkov v Bratislave

Busta J. M. Hurbana, archívne foto. Foto: TASR - Štefan Puškáš

Slovenskí dobrovoľníci v počte asi tisícpäťsto mužov sa do Rače presídlili zo Stupavy. Na sviatok Petra a Pavla urobili za Štúrovej, Hurbanovej a Hodžovej prítomnosti i tzv. prísahu.

Bratislava 12. októbra (TASR) - Politické manévre sa pre ideových, politických i vojenských vodcov skončili v prvej polovici júna roku 1849. Bolo sa treba opäť vrátiť k vojenským oddielom, ktoré sa zdržiavali najskôr v Skalici, neskôr v Holíči, potom v Stupave a chystali sa vstúpiť do Bratislavy. A to bola vážna vec. Jozef Miloslav Hurban preto odišiel dňa 10. júna z Viedne do Bratislavy, aby sa presvedčil, ako sú na tom vojensky.

Politicky boli na tom zle. Hurban už vo Viedni tušil, že panstvo sa vždy dohodne a prostý ľud potrebuje len vtedy, keď mu tečie do topánok. No a Slováci boli - až na pár výnimiek – do nohy prostý ľud. Deň pred odchodom z Viedne do Bratislavy svojej žene Anne napísal: „Zajtra popoludní idem do Prešporka s Ľudovítom i Kozáček ku komandantovi Haynauovi... (...) Hlavne mi ide o to, aby sme dostali plnomocenstvo, žeby nás tak ako Windischgrätzovi komisári nemohol každý kossuthiar, utajený pod larvou vernosti, stíhať a prenasledovať. Vtedy sme verne a s veľkým zápalom vec cisársku bránili a národ dvíhali, a predsa nás samo takrečení kr. komisári prenasledovať mohli, a aj skutočne prenasledovali. A kto sa raz opáli na horúcom, aj na studené fúka. Ľúto mi je zmrhaného času, ale len tak bez plnomocenstva sme nemohli a nechceli ísť. Uvidíme, čo nám povedia v Prešporku.“

Ako vidieť z citovaného úryvku, Hurban už cítil, že budeme podvedení. Oni – ako vodcovia i celý slovenský národ. Zradia ich tí, po boku ktorých bojovali. Aj za ich záujmy. A ako ukazujú dejiny, celkom neplatí ani to povestné – „kto sa raz popáli...“ Aspoň v slovenských dejinách nie. O sto rokov neskôr vlastní posielali vlastných do väzení a na šibenice a o ďalšie štvrťstoročie vlastní zasa šikanovali vlastných až na dno beznádeje. Moc totiž nemá morálku, čo platí aj pre našu súčasnosť.

Napriek tomu, Jozef Miloslav Hurban vedel, že nech sa ďalej stane čokoľvek, on, Ľudovít Štúr a celá ich mladá generácia, ktorej až neskôr prischol prívlastok – štúrovci, nakopla slovenské dejiny a posotila ich o poriadny kus cesty dopredu. A pri všetkej skromnosti, vedel aj o svojej cene. Iste aj preto si dal vo Viedni vyhotoviť portrét, litografiu od srbského maliara A. Jovanoviča, ktorá sa nám zachovala dodnes. A tá bola hotová práve v uvádzaných dňoch.

„Môj obraz je už celkom hotový, iba čo ešte schne. A práve pre tento obraz budem musieť vybehnúť do Viedne. Prišiel mi tento odchod tak naponáhlo, zato sa nemôžem tak celkom vypratať,“ napísal v tom istom liste žene. Je to milá príhoda zo súkromia J. M. Hurbana, ktorá poukazuje aj na príjemnejšie stránky ľudského života. Jej dôsledkom je cenný obrazový dokument o dejinnej osobnosti nášho národného života v polovici 19. storočia. No v danú chvíľu rozhodujúcejšie bolo toto: „Chvalabohu! Včera som počúval, že naši zbili Maďarov náramne pri Rábe. 13 hodín držala bitka. Bozkávam Ťa i deti a všetkých našich pozdravujem.“ Bol to vážny signál, že konflikt sa už začína obracať v prospech cisárskej Viedne. Keď k tomu priradíme informáciu o tom, že cisár František Jozef I. 21. mája 1849 podpísal vo Varšave dohodu o vojenskej pomoci Ruska s cárom Mikulášom I. v boji proti maďarskej revolúcii, reálny výsledok dvojročného zápasu začal nadobúdať zreteľné kontúry. (Do Világošu chýbali už iba dva mesiace.)

V takejto situácii a s miernym optimizmom, že predsa len ten náš boj nebude celkom márny, vodcovia povstania prišli k dobrovoľníckemu zboru do Stupavy, aby ho pripravili na záverečný a vari najkratší pochod na ich ťažení po Slovensku. Pred nimi bola Bratislava a ako sa už medzi dobrovoľníckymi vojakmi rozchýrilo, mali tam zostať trvalejšie, keď predtým zložia slávnostnú prísahu. Aj sa tak stalo. Spisovateľ Jaroslav Rezník v knihe Túry do literatúry v kapitole o Bratislave to opísal takto: „V júni 1849 navštívili Štúr, Hurban a Hodža slovenských dobrovoľníkov v Bratislave – Rači. Slovenskí dobrovoľníci v počte asi tisícpäťsto mužov, z ktorých jednu stotinu tvorili Račania, sa do Rače presídlili zo Stupavy. Na sviatok Petra a Pavla, teda 29. júna, tu vykonali za Štúrovej, Hurbanovej a Hodžovej prítomnosti i takzvanú „prísahu na prápor“. Pred aktom prísahy Štúr predniesol slávnostný príhovor. Pamiatku tejto udalosti dnes pripomína pamätná tabuľa na stene kina Nádej, ktoré bolo postavené na mieste bývalého katolíckeho kultúrneho domu. Je na nej napísané: „Na tomto mieste stál dom, v ktorom sídlil v meruôsmych rokoch štáb Slovenského Dobrovoľníckeho Zboru Hurbanovcov. Za prítomnosti Ľudevíta Štúra slávnostnej prísahy sa zúčastnilo aj 100 račianskych dobrovoľníkov.“

Slávnostná „prísaha na prápor“ v Bratislave-Rači nebola len formálnou vojenskou ceremóniou. Naši politickí vodcovia Slovenského povstania 1848-1849 boli vtedy už aj skúsení politici, schopní vidieť aj na desaťročia dopredu. Týmto aktom chceli dať na vedomie ďalším dvom mestám na Dunaji – Budapešti i Viedni, že Bratislava je od vekov slovenské mesto. Odjakživa v ňom vo väčšine žili Slováci. Možno viac ľudia práce ako ľudia panských móresov. No kým panstvo býva obyčajne vrtošivé, sedliak – človek práce - je vytrvalý. Preto víťazí rodom. Preto nie Pressburg, ani Požoň, ba ani Prešporok, ale Bratislava. Takto v meruôsmych rokoch 19. storočia vnímali našu národnú budúcnosť štúrovci na čele s Hurbanom a Štúrom. Prísaha v bratislavskej Rači a pobyt slovenských dobrovoľníkov v Bratislave vôbec mal vplyv aj na – dnes by sme povedali – kariérny postup vodcov nášho revolučného pohybu. Príprava slávnostného ceremoniálu v Rači spôsobila, že dňa 24. júna 1849, teda na Jána, „hlavný cisársky komisár Uhorska K. Geringer vymenoval prvých slovenských ľudových dôverníkov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, J. Kozáček, M. M. Hodža a i.). Mali verejne pôsobiť v prospech cisárskej politiky a slovenských dobrovoľníkov“. Aspoň takto to uvádza v chronologickom prehľade roka 1849 I. diel akademickej Kroniky Slovenska. Týmto aktom sa začína pôsobenie slovenských vodcov povstania vo všetkých regiónoch Slovenska. Jozef Miloslav Hurban sa celkom prirodzene rozhodol pre kraj svojho bydliska a pôsobiska – Záhorie. Zápalisto reční o výdobytkoch revolučného pohybu vo Vrbovciach, Brezovej, Skalici, viackrát v domovskom Hlbokom a niekoľkokrát sa postaví aj pred oltár vo farárskom habite. O správnosti slovenského postoja v predchádzajúcich búrlivých mesiacoch a o oprávnených nádejach na budúci národný život Slovákov ho utvrdí aj víťazná bitka cisárskych vojakov pri Komárne dňa 11. júla. Do Világošu vtedy chýbal rovný mesiac, a Hurban to už tušil.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.