Bratislava 16. januára (TASR) – Experimentujúci výtvarník Ivan Nestor Šafranko má v bratislavskej Umelke veľkú prierezovú výstavu z vyše polstoročnej tvorby. Nazval ju Sloboda gesta, sila farby a zaplnil vstupné priestory, kamennú aj veľkú sálu závesnými dielami a objektmi od roku 1963 až po súčasnosť.

Okrem olejomalieb a obrazov vytvorených kombinovanou technikou sú vo výbere diel asamblážové závesné objekty zostavené zo starých kovových súčiastok, dreva a skla. Z podobného odpadového materiálu sú vytvorené priestorové objekty Hracia skrinka, Kupec, Priezor, Bojovník, Posunutý oltár, Meditácia, Maják, Televízor či Hradná stráž. Expozíciu spestruje séria smaltových malieb na plechu: Žena s holubicou, Pár, Milenci, Hlavy, Jarmilka.

"V 60. rokoch 20. storočia Šafranko maľoval obrazy, ktoré možno nazvať postkubistické s presahom k novofiguratívnemu výrazu a štrukturálnej abstrakcii. Využíva i postupy automatickej kresby, ktorej princípy uplatňuje v súdobom i neskoršom diele (gestická metodika premalieb). Jeho objektová tvorba vychádza zo širokého a štruktúrovaného prúdu povojnového európskeho Nového realizmu. Výtvarným výrazom i tvorivým duchom patria jeho objekty najbližšie k neodadaistickému hnutiu recyklujúcemu priemyselný odpad (trash art, junk art). S tvorbou objektov začal v 60. rokoch paralelne s bratislavskou scénou (Filko, Jankovič, Kočiš). V porovnaní s ňou ho menej zaujímajú pop-artové aspekty, väčší dôraz kladie na drsnú poéziu materiálu. V normalizačných desaťročiach aj na prelome storočí využíva túto excesívnu estetiku druhých avantgárd čiastočne pri tvorbe nových diel aj pri intervenciách do svojich starších diel, s ktorými sa už umelecky nestotožnil. Je pozoruhodné, že v dramatických zmenách na poli výtvarného umenia po nežnej revolúcii zostáva predovšetkým maliarom, na čom nič nemení široká paleta používaných techník," hodnotí jeho progresívnu tvorbu kurátor výstavy Jozef Ridilla.

Podľa neho význam Šafrankovej tvorby spočíva predovšetkým v avantgardnom myslení, ktorým je predchnutý jeho tvorivý program a ním prispel k pozdvihnutiu prešovského výtvarného života, od polovice 19. storočia zaostávajúceho za susednými Košicami. Stal sa rovnocenným protihráčom košických rovesníkov Alexandra Eckerdta či Juraja Bartusza, ktorí sa paralelne takisto snažili o intelektuálne náročnejšie umenie.

"Šafrankovo dielo od 60. rokov po súčasnosť je reťazou neustálych prekvapení, zďaleka nie vždy prijímaných s nadšením. Za socializmu bol označovaný za provokatéra," dodáva Ridilla.

Ivan Šafranko sa narodil v Turej Paseke (1931). Študoval na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave (1951-1954) a na Akadémii výtvarného umenia v Prahe (1954-1957). Vrátil sa na východné Slovensko, do roku 1963 pôsobil v Košiciach a potom sa presťahoval do Prešova, kde bol vysokoškolský pedagóg maľby a býva tam doteraz. Venuje sa komornej maľbe, objektom, keramike, smaltom, tapisériám, grafike a monumentálno-dekoratívnym prácam. Od roku 1964 mal viac ako 40 autorských výstav na Slovensku, v Maďarsku a Poľsku i oveľa viac skupinových aj v Česku, Francúzsku, Bulharsku, Nemecku, Portugalsku, na Kube, Ukrajine a inde. Za tvorbu získal niekoľko ocenení.

Výstava potrvá do 4. februára.