< sekcia Kultúra

UKÁŽKY Z RASTARIKY: Únos správnej rady, močiare a začiatok vojny

Rastarika, obal knihy a zábery z krstu, kombosnímka Foto: Teraz.sk

Šialený príbeh plný absurdít, inšpirovaný námetom strateného novinára Paľa Rýpala, pokrstil spisovateľ Jozef Banáš.

Bratislava 10 augusta (OTS) - Rastarika, mafiánsky ostrov v strede slnečného Karibiku, ktorý má nadštandardné vzťahy so Slovenskom, mal byť základom pre zábavnú a satirickú rozhlasovú reláciu. Vymyslel ho pred rokmi investigatívny novinár Paľo Rýpal.

Skôr, ako sa projekt podarilo dokončiť a realizovať, Paľo koncom apríla 2008 zrazu zmizol a odvtedy sa po ňom zľahla zem. Je možné, že zo Slovenska ušiel pred niektorou z reálnych slovenských mafií, o ktorých písal vo svojich článkoch. Ale, žiaľ, je možné aj to, že už utiecť nestihol...

Novinár Daniel Forgács, ktorý pred rokmi na rastarickom projekte s Rýpalom spolupracoval, dnes ponúka román inšpirovaný pôvodným námetom. V porovnaní s ľahkým humorom pôvodnej rozhlasovej relácie, je však kniha omnoho temnejšia a balansuje medzi satirou a politickým trilerom.

Aktuálne ukážky reagujú skôr na temnejšiu stránku knihy, opisujú situáciu, ktorá nastala po podvodnom prevedení akcií rastarickej štátnej spoločnosti na akciovú spoločnosť Ropa pre Rastariku. Šéf rastarickej tajnej služby, ktorý celý podvod zosnoval, potrebuje od členov správnej rady ešte jedno hlasovanie. Preto nechá nadpolovičnú väčšinu rady uniesť, aby mohol obchod v kľude dokončiť. Situácia sa mu však nečakane vymkne spod kontroly....

Komentár Jozefa Banáša
„Pútavý, dynamický, vtipný Forgácsov štýl zaručuje, že knihu prečítate rýchlo, pozastavíte sa len kde-tu pri predstave, koho mal tou či tým na mysli,“ komentuje knihu spisovateľ Jozef Banáš, ktorý ju aj pokrstil. Priamo na obale knihu zasa označuje za "triler, pri ktorom ľahko stratíte ilúzie". „Dano je výborný spisovateľ, podľa mňa má veľkú perspektívu nie len ako novinár,“ uzavrel Banáš..





xxx

Zober dve vody
„Zober dve tie vody,“ otočil sa Carlos na Ponderadu a očami naznačoval dve zabudnuté minerálky na stole. Starý Carlos, ktorý si svoje odbojoval už počas rastarickej revolúcie, si bol istý, že je čas konať.
Rozhodol sa vyložiť karty na stôl a otočil sa k Ponderadovi.
„Môj zlatý, po tom, čo sme podpísali, možno skončíme do týždňa v nejakom vyhoretom autobuse. Náš rod prežil tak dlho preto, že na podobné momenty nečakáme,“ dodal.
„Čo však urobíme?“ opýtal sa Ponderada a pozrel na strýka.
„Strč vody do tej igelitky na stoličke a daj tam ešte tie dve z vedľajšieho stola. Tebe sa nikto nebude čudovať, všetci ťa tu majú za debila. A hlavne, potom tu tie vody nezabudni,“ dodal Carlos záhadne.
Situácia pred chatou sa náhle zmenila. Akoby zrazu do plného slnečného svetla vplával mrak a
ochladil náladu pod bod mrazu.
„Pozývame vás na diskusiu do hlavnej budovy,“ zahlásil zrazu Calverov chlap, ktorý sa vynoril spoza chaty. V tej chvíli bola pred ňou pohodlná väčšina správnej rady, ktorá deň predtým preniesla rastarické ropné akcie na dcérsku spoločnosť.
Carlos múdro prikývol na mužove slová, ale Ponderadu tlačil do rohu terasy.
„Toto neprežijeme,“ šepkal Ponderada do ucha strýkovi Carlosovi.
„Nemal si si, zlatý môj, pýtať tú hymnu, bolo by ich tu menej,“ odpovedal mu strýko a očami rátal Calverových chlapov. Boli štyria, traja však vošli s ostatnými do chaty. Väčšina ľudí už bola v budove, keď k nim pristúpil posledný Calverov muž, ktorý uzatváral skupinu.
„Nejaký problém?“ milo sa spýtal nasprostasto sa tváriaceho Ponderadu, ktorý s nazlosteným výrazom zvieral igelitku s vodami.
Starý Carlos, ktorého ozbrojenec vnímal len periférne, mu malým nožíkom zrazu šikovne podrezal hrdlo.
„Ber vody a bež za mnou,“ ticho upozornil Ponderadu a rozbehol sa do lesa. Jeho zbabelý príbuzný bežal za ním.
Odkiaľ mal ten nožík? špekuloval Ponderada. Potom mu napadlo, že Carlos bojoval už v revolúcii, tak sa asi vyzná. Bežal odušu, navzdory tomu, že sa mu nohy zabárali do bahna a do tváre ho šľahali konáre. Vedel, že beží o život.

Blato
Ponderada ledva stačil Carlosovi, ktorý cez bahurinu bežal ako jeleň.
„Strýko, prosím...“ dychčal.
„Makaj, mladý, toto nie je sranda,“ hučal naňho strýko. Po troch hodinách pochodu, ktorý už vôbec nepripomínal beh, nariadil prestávku.
„Vypijeme jednu vodu,“ zahlásil Carlos. Mladý Ponderada bol naskrz v koncoch so silami. Pol litra vody vypil na dúšok. Strýko si však každý hlt očividne vychutnával.
„Prečo sme nebežali hore cez kopce? Je tam oveľa menej tohto smradľavého hnusu,“ opýtal sa napokon nespokojný Ponderada, ktorý mal plnú hubu blata.
„Nemáme mačetu, zamotali by sme sa aj tam. A ľahšie by nás vystopovali. Tu nám voda zalieva stopy,“ odpovedal starý. „Okrem toho, kto močariny nepozná, len tak cez ne neprejde,“ zasmial sa Carlos. Ponderada sa obzrel okolo seba a videl len nekonečné blato s močiarnou vegetáciou. Došlo mu, že bez strýka by sa von z močarísk nedostal.
„Dúfam, že ma máš naozaj rád, strýko. A tvoje pozemky nechcem,“ zdôraznil.
„Nebuď somár,“ zareagoval Carlos. „Vieš, čo nás čaká, keď vyjdeme von z lesa?“ zahlásil.
„Nie,“ hlesol mladý.
„Začiatok občianskej vojny,“ zahlásil strýko tvrdo. „A my si musíme vybrať stranu tak, aby sme si mohli diktovať podmienky,“ dodal.
„A ako to spravíme?“ opýtal sa Ponderada, ktorý si ich momentálnu situáciu nevedel spojiť s nijakou rozumnou vyjednávacou pozíciou.
„To vymyslíš ty. Ja som tu expert na močiare,“ zachechtal sa Carlos.
A Ponderada naozaj začal rozmýšľať. Nebolo to preňho jedno¬duché, keďže na to nebol zvyknutý. Istý cit však po rokoch v politike mal.
„Zabehneme za prezidentom. Pozná ma a prijme ma hneď,“ rozhodol sa.
„Tak pome, synku,“ zahlásil bodro Carlos.

Calvera zúri
To sa mi hádam sníva, pomyslel si šéf rastarickej tajnej služby, keď sa dopočul o úteku Ponderadu a Carlosa. „Ten starý chren s tupohlavým Ponderadom zabili chlapa a utiekli do močarísk?“ pýtal sa neveriacky. Potom si však spomenul, že Carlos patril v čase revolúcie k jeho najschopnejším bojovníkom. Aj preto mal s ním dlhé roky dobré vzťahy. A preto aj sedel zaňho v nie¬koľkých správnych a dozorných radách. Mal by byť už dosť starý... zaváhal. No potom sa rozhodol Carlosa nepodceňovať.
V močariskách bolo veľmi ťažké niekoho vystopovať, zvlášť ak dotyčný bol skúsený bojovník a vedel využívať vodnatý terén na zahladenie stôp. A Carlos mal blatá prelezené ako málokto. Calvera sa zamyslel.
Potreboval by som na to aspoň stovku ľudí a vrtuľník s termovíziou. A aj tak by to trvalo niekoľko dní, napadlo mu. Vrtuľník musí niekde tankovať palivo, ľudia potrebujú logistiku, uvažoval. Pravdepodobnosť, že by sa akcia prezradila skôr, ako by Carlosa s Ponderadom chytili, bola veľká. A otvorený boj s Rastarovichom znamenal rýchlu a krutú prehru. Calvera sa mohol spoľahnúť na niekoľko stoviek dobre vycvičených mužov, Rastarovich mal za sebou päťdesiattisícovú rastarickú armádu, na karibské pomery mimoriadne bojaschopnú. A na rozdiel od jeho mužov armáda disponovala ťažkými zbraňami...
„Ani ich v tých blatách nehľadajte. Pokúsia sa dostať k Rastarovichovi,“ vyhlásil nakoniec. „Sledujte všetky linky do Bieleho domu, a pokiaľ možno, aj všetky iné možnosti kontaktu s prezidentom. Obidvoch musíte zajať živých,“ zahlásil. Bez Carlosa s jeho natvrdnutým synovcom nemal v správnej rade väčšinu, aby mohol definitívne previesť akcie Ropy pre Rastariku na súkromné firmy. Z desiatich členov mal momentálne štyroch, dvaja boli na úteku a zvyšní štyria boli v tejto chvíli mimo Rastariky.
Rozhodol sa dôkladnejšie preskúmať možnosť, že by sem nejako stiahol zo zahraničia aspoň dvoch členov rady.
Len aby po nich v tomto čase nešiel už aj prezident, zazvonilo na poplach v Calverovi.
Na krátku chvíľu prepadol panike. Potom ho osvietila spásonosná myšlienka.
„Ponderada spáva so šéfkou protokolu. Zamerajte sa aj na ňu,“ upozornil pobočníka. Hneď sa cítil o niečo lepšie. V minulosti často riskoval a zväčša mu to vyšlo. A Ponderada bol dosť hlúpy, možno naozaj pobeží vyplakať sa k milenke.
Mimovoľne si rukou prihladil fúzy a natiahol sa na starom vojenskom kresle. Za oknom padalo na Rastariku krátke podvečerné šero. Postava šéfa ostrovnej tajnej služby vo svojom (zatiaľ) malom svete na chvíľu ustrnula. Vzápätí však pookriala.

Calveru sa po rokoch paradoxne zmocnil pocit, že konečne znovu žije. Začína sa vojna.



Rastarika, obal
Foto: Teraz.sk