Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Urna s jeho popolom je uložená na bratislavskom Ondrejskom cintoríne na základe mimoriadneho povolenia.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 28. decembra (TASR) - Herec, komik, dramatik a spisovateľ Július Satinský s Milanom Lasicom vytvoril legendárnu dvojicu, ktorá viac ako štyri desaťročia zabávala divákov v divadle či v televízii inteligentným humorom.
Stali sa zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a predstavuje spôsob intelektuálneho satirického nazerania na svet. Július Satinský už desať rokov chýba slovenskému publiku.
Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave študoval dramaturgiu. Svoju profesionálnu kariéru v Československej televízii v Bratislave (1964-l967) začal ako dramaturg. Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských reláciách. Účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze). Po roku 1968 po zákaze činnosti na Slovensku pôsobili dva roky (1970-1972) v českom divadle Večerní Brno, potom v spevohre Novej scény v Bratislave. Od roku 1978 účinkoval Satinský v činohre Novej scény. V roku 1982 prešiel do novozaloženého divadla Štúdia L+S.
Napísal viacero kníh. V posledných mesiacoch svojho života, v roku 2002 ešte stihol vydať tri knihy: Chlapci z Dunajskej ulice, Polstoročie s Bratislavou a Čučoriedkáreň (za poslednú mu v roku 2004 vydavateľstvo Ikar udelilo ocenenie Platinová kniha). Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet (2004). V roku 2007 vyšla kniha Listy z onoho sveta, súbor fiktívnych a ďalších listov či fejtónov z pera Satinského. V roku 1996 napísal knihu pre deti Rozprávky uja Klobásu, ktorá vznikla tým, že si vymýšľal rozprávky pre svoje deti.
V 60. až 90. rokoch 20. storočia bol autorom alebo spoluautorom množstva scénok, dialógov i celovečerných programov, napríklad Ktosi je za dverami, Večery pre dvoch, Nečakanie na Godota, Soirée, Radostná správa, Ako vzniká sliepka, Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami, Jubileum a iné, v ktorých aj vystupoval. Mnohé z nich vyšli knižne. Posledných šesť rokov svojho života účinkoval v televíznej talkshow s Milanom Lasicom Všetci sú za dverami.
Stvárnil množstvo divadelných postáv v hrách domácich a svetových dramatikov. Obsadzovali ho do televíznych inscenácií a filmov. Známe sú filmy Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdeční pozdrav ze zeměkoule (1982), Vesničko má středisková (1986), Utekajme, už ide! (1987). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach v júni 2003 in memoriam udelili prémiu.
Bol členom Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI), ale aj občianskeho združenia Hansa Christiana Andersena, ktoré sa podstatnou mierou pričinilo o inštalovanie sochy tohto rozprávkového velikána v Bratislave.
Július Satinský podľahol dlhej a ťažkej chorobe 29. decembra 2002 v Bratislave. Jeho prvou manželkou bola členka Baletu Slovenského národného divadla (SND), tanečnica Lúčnice a prekladateľka z angličtiny a španielčiny Oľga Lajdová, ktorá sa v roku 1985 utopila pri kúpaní v Karibskom mori na Panenských ostrovoch. So svojou druhou manželkou, lekárkou Vierou Satinskou, mal dcéru Luciu a syna Jána.
Za svoje umenie a občianske postoje získal viacero ocenení. V roku 1989 dostal titul zaslúžilý umelec. Ešte počas života mu prezident SR v januári 2002 za celoživotný prínos k rozvoju slovenského umenia a podporu rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Na svojej poslednej zahraničnej návšteve vo funkcii prezidenta Českej republiky v januári 2003 mu Václav Havel udelil štátne vyznamenanie ČR - Medailu Za zásluhy I. stupňa in memoriam za vynikajúce umelecké výsledky.
V novembri 2003 mu udelili (in memoriam) za mimoriadny prínos slovenskej kultúre Cenu Tatra banky a na slávnostnom Trojkráľovom večere mu vtedajší primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský udelil Cenu primátora Bratislavy na rok 2003. V ankete OTO (február 2003) sa stal najobľúbenejším hercom v roku 2002. V decembri 2003 pomenovali po zosnulom hercovi v Bratislave nepovolene jednu ulicu.
Slovenská astronomická spoločnosť po ňom pomenovala planétku 15946. V roku 2004 udelili na Bratislavskom bále po prvýkrát cenu Júliusa Satinského s názvom Bratislavská čučoriedka. Reliéf nosa zosnulého humoristu v nadživotnej veľkosti sa v auguste 2004 stal prvým exponátom v Uličke slávnych nosov v Kremnici. V septembri 2006 mu odhalili sochu na Dunajskej ulici v Bratislave, kde strávil podstatnú časť života a ktorú tak nezabudnuteľne opísal.
Urna s jeho popolom je uložená na bratislavskom Ondrejskom cintoríne na základe mimoriadneho povolenia.
Stali sa zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a predstavuje spôsob intelektuálneho satirického nazerania na svet. Július Satinský už desať rokov chýba slovenskému publiku.
Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave študoval dramaturgiu. Svoju profesionálnu kariéru v Československej televízii v Bratislave (1964-l967) začal ako dramaturg. Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských reláciách. Účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze). Po roku 1968 po zákaze činnosti na Slovensku pôsobili dva roky (1970-1972) v českom divadle Večerní Brno, potom v spevohre Novej scény v Bratislave. Od roku 1978 účinkoval Satinský v činohre Novej scény. V roku 1982 prešiel do novozaloženého divadla Štúdia L+S.
Napísal viacero kníh. V posledných mesiacoch svojho života, v roku 2002 ešte stihol vydať tri knihy: Chlapci z Dunajskej ulice, Polstoročie s Bratislavou a Čučoriedkáreň (za poslednú mu v roku 2004 vydavateľstvo Ikar udelilo ocenenie Platinová kniha). Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet (2004). V roku 2007 vyšla kniha Listy z onoho sveta, súbor fiktívnych a ďalších listov či fejtónov z pera Satinského. V roku 1996 napísal knihu pre deti Rozprávky uja Klobásu, ktorá vznikla tým, že si vymýšľal rozprávky pre svoje deti.
V 60. až 90. rokoch 20. storočia bol autorom alebo spoluautorom množstva scénok, dialógov i celovečerných programov, napríklad Ktosi je za dverami, Večery pre dvoch, Nečakanie na Godota, Soirée, Radostná správa, Ako vzniká sliepka, Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami, Jubileum a iné, v ktorých aj vystupoval. Mnohé z nich vyšli knižne. Posledných šesť rokov svojho života účinkoval v televíznej talkshow s Milanom Lasicom Všetci sú za dverami.
Stvárnil množstvo divadelných postáv v hrách domácich a svetových dramatikov. Obsadzovali ho do televíznych inscenácií a filmov. Známe sú filmy Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdeční pozdrav ze zeměkoule (1982), Vesničko má středisková (1986), Utekajme, už ide! (1987). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach v júni 2003 in memoriam udelili prémiu.
Bol členom Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI), ale aj občianskeho združenia Hansa Christiana Andersena, ktoré sa podstatnou mierou pričinilo o inštalovanie sochy tohto rozprávkového velikána v Bratislave.
Július Satinský podľahol dlhej a ťažkej chorobe 29. decembra 2002 v Bratislave. Jeho prvou manželkou bola členka Baletu Slovenského národného divadla (SND), tanečnica Lúčnice a prekladateľka z angličtiny a španielčiny Oľga Lajdová, ktorá sa v roku 1985 utopila pri kúpaní v Karibskom mori na Panenských ostrovoch. So svojou druhou manželkou, lekárkou Vierou Satinskou, mal dcéru Luciu a syna Jána.
Za svoje umenie a občianske postoje získal viacero ocenení. V roku 1989 dostal titul zaslúžilý umelec. Ešte počas života mu prezident SR v januári 2002 za celoživotný prínos k rozvoju slovenského umenia a podporu rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Na svojej poslednej zahraničnej návšteve vo funkcii prezidenta Českej republiky v januári 2003 mu Václav Havel udelil štátne vyznamenanie ČR - Medailu Za zásluhy I. stupňa in memoriam za vynikajúce umelecké výsledky.
V novembri 2003 mu udelili (in memoriam) za mimoriadny prínos slovenskej kultúre Cenu Tatra banky a na slávnostnom Trojkráľovom večere mu vtedajší primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský udelil Cenu primátora Bratislavy na rok 2003. V ankete OTO (február 2003) sa stal najobľúbenejším hercom v roku 2002. V decembri 2003 pomenovali po zosnulom hercovi v Bratislave nepovolene jednu ulicu.
Slovenská astronomická spoločnosť po ňom pomenovala planétku 15946. V roku 2004 udelili na Bratislavskom bále po prvýkrát cenu Júliusa Satinského s názvom Bratislavská čučoriedka. Reliéf nosa zosnulého humoristu v nadživotnej veľkosti sa v auguste 2004 stal prvým exponátom v Uličke slávnych nosov v Kremnici. V septembri 2006 mu odhalili sochu na Dunajskej ulici v Bratislave, kde strávil podstatnú časť života a ktorú tak nezabudnuteľne opísal.
Urna s jeho popolom je uložená na bratislavskom Ondrejskom cintoríne na základe mimoriadneho povolenia.
